Je zvláštne predstaviť si, že zákrok, pri ktorom sa cielene prerušovali spojenia v prednej časti mozgu, bol kedysi považovaný za modernú a sľubnú liečbu. Lobotómia dnes pôsobí ako symbol medicínskeho omylu, no v 30., 40. a časti 50. rokov 20. storočia ju mnohí lekári aj verejnosť vnímali ako pokrok.
O čo vlastne išlo? Lobotómia, pôvodne nazývaná leukotómia, bola operácia, pri ktorej sa prerušovali nervové dráhy spájajúce prefrontálnu kôru s inými časťami mozgu. Mala tlmiť ťažké psychické stavy, najmä schizofréniu, ťažké depresie, manické stavy, úzkosť či silnú agitovanosť. Portugalský neurológ António Egas Moniz začal túto metódu rozvíjať v polovici 30. rokov a už do roku 1937 on a jeho spolupracovník Almeida Lima vykonali takmer 40 zákrokov.
Najzarážajúcejšie na tom nie je len samotný zákrok, ale to, ako rýchlo sa z neho stal hit svojej doby. Vtedajšia psychiatria mala veľmi málo účinných možností, ako pomôcť ľuďom s ťažkými duševnými ochoreniami. Psychiatrické lieky ešte neexistovali v dnešnej podobe, liečebne boli preplnené a lekári zúfalo hľadali niečo, čo by aspoň znížilo nepokoj, agresivitu alebo hlboké utrpenie pacientov. Práve v tomto prostredí mohla lobotómia vyzerať ako odvážne a praktické riešenie.
V Spojených štátoch ju výrazne preslávil neurológ Walter Freeman, ktorý spolu s Jamesom Wattsom upravil Monizovu metódu a začal ju intenzívne propagovať. Freeman neostal len pri klasickej operácii cez otvor v lebke. V roku 1945 prišiel s takzvanou transorbitálnou lobotómiou, pri ktorej sa nástroj zavádzal cez očnicu cez tenkú kosť smerom do čelného laloka. Zákrok bol rýchlejší, lacnejší a nevyžadoval klasickú neurochirurgiu, čo znie skôr ako začiatok katastrofy než ako medicínsky pokrok. Napriek tomu sa práve týmto spôsobom lobotómia rozšírila ešte viac.
A tu sa ukazuje, prečo táto história dodnes pôsobí tak absurdne. Lobotómia často naozaj znížila napätie, nepokoj alebo impulzívne správanie. Lenže cena za to bývala obrovská. Mnohí pacienti po zákroku pôsobili apaticky, pasívne, emočne otupene, strácali iniciatívu, schopnosť sústredenia alebo časť svojej osobnosti. Niektorí zomreli. To, čo sa v dobových správach dalo opísať ako „upokojenie“, dnes často vyzerá skôr ako drastické oslabenie človeka.
Z dnešného pohľadu je šokujúce aj to, komu všetkému sa zákrok robil. Nešlo len o pacientov s najťažšími psychózami. Postupne sa používal aj pri stavoch, pri ktorých by dnes takýto zásah pôsobil nepredstaviteľne. A keďže okolo zákroku vznikla aura modernej terapie, niektoré nemocnice a lekári ho prijímali s väčšou dôverou, než by si zaslúžil. V roku 1949 Moniz dokonca dostal Nobelovu cenu za „terapeutickú hodnotu leukotómie pri niektorých psychózach“, čo zákroku dodalo ešte väčšiu váhu a prestíž.
Práve Nobelova cena je na celej veci jedným z najpodivnejších detailov. Dnes sa môže zdať neuveriteľné, že tak kontroverzný zákrok dostal takú vysokú vedeckú pečať. Lenže vtedajší svet ho nevidel očami dneška. Mnohí lekári ho chápali ako jednu z prvých možností, ako vôbec niečo robiť s ťažkými psychickými ochoreniami, ktoré predtým často končili dlhoročným pobytom v ústavoch bez nádeje na zlepšenie. Historicky sa teda dá pochopiť, prečo bol prijatý s nadšením, aj keď dnes je jeho povesť úplne opačná.
Najväčší rozmach prišiel v 40. a na začiatku 50. rokov. Britannica uvádza, že v Spojených štátoch bolo vykonaných viac než 50 000 lobotómií, pričom veľká časť z nich pripadla práve na vrchol tohto obdobia. To už nie je zvláštna epizóda z okraja dejín medicíny. To je masovo používaný zákrok, ktorý sa na čas stal takmer symbolom „aktívnej“ psychiatrickej liečby.
Prečo teda lobotómia nakoniec skončila? Dôvodov bolo viac. Postupne sa ukazovalo, že výsledky sú veľmi nevyrovnané, následky často ťažké a optimistické správy oveľa menej presvedčivé, než sa spočiatku zdalo. A potom prišli nové psychiatrické lieky, najmä chlorpromazín od začiatku 50. rokov, ktoré dali lekárom inú a zvyčajne menej deštruktívnu možnosť. Od polovice 50. rokov preto začala lobotómia rýchlo ustupovať a neskôr sa stala skôr mementom než terapiou.
Na celej histórii lobotómie je asi najdesivejšie to, že nevyrástla z túžby škodiť, ale z túžby liečiť. Práve preto je taká silná aj dnes. Pripomína, že aj medicína vie niekedy s úplne vážnou tvárou prijať niečo, čo sa o pár desaťročí neskôr javí ako nepochopiteľne krutý omyl. A možno práve v tom je jej najväčšia kuriozita: z drastického zásahu do mozgu sa na krátky čas stala rešpektovaná nádej.
