V Reykjavíku existuje múzeum, ktoré je venované výlučne penisom a penilným častiam cicavcov. Už samotná veta znie ako niečo, čo by malo fungovať skôr ako internetový vtip než ako seriózna adresa na mape. Lenže islandské falologické múzeum je skutočné, funguje už od roku 1997 a za tie roky sa z neho stala jedna z najzvláštnejších atrakcií, na ktoré v hlavnom meste Islandu turisti len tak nezabudnú.
O čo vlastne ide? Nie o lacnú provokáciu ani o erotický podnik prezlečený za kultúru. Zakladateľ Sigurður Hjartarson dlhodobo tvrdil, že múzeum chápe ako vedecký a kultúrny projekt. Zberateľská posadnutosť sa podľa jeho vlastných slov rozbehla po tom, čo ako dieťa poznal sušený býčí penis používaný ako bič a v roku 1974 sa k tejto spomienke vrátil pri rozhovore s kolegami. Z vtipu sa postupne stala zbierka a z nej napokon celé múzeum. Do roku 1997 mal už 63 exemplárov, dosť na to, aby vznikla samostatná inštitúcia.
Bizarnosť tejto témy však nespočíva len v samotnom predmete zbierania. Zvláštne je aj to, ako široko je celá vec poňatá. Múzeum zhromažďuje stovky exemplárov z viac než stovky druhov cicavcov, od drobných kúskov, na ktoré treba lupu, až po obrovské časti veľrýb. Podľa opisu zakladateľa aj ďalších zdrojov sa exponáty zachovávajú rôznymi spôsobmi: sušením, vypchávaním, montovaním aj uložením v alkohole či formaldehyde. V praxi to teda nepôsobí ako jedna veľká krčmová pointa, ale skôr ako zvláštny mix prírodovedy, anatómie a islandskej zberateľskej výstrednosti.
Celé to je ešte zvláštnejšie tým, že v zbierke nie sú len skutočné zvieratá. Múzeum sa hrá aj s islandským folklórom a vystavuje či eviduje aj „penisy“ bytostí z miestnych povestí, napríklad elfov a trollov. To je presne ten moment, keď sa z falologického múzea stane niečo viac než len anatomická rarita. Zrazu v sebe mieša vedu, ľudovú predstavivosť a typický islandský zmysel pre suchý humor. A práve to z neho robí miesto, ktoré ľudí nepritiahne len šokom, ale aj zvedavosťou, kam až sa dá nápad dotiahnuť.
Azda najviac pozornosti získalo múzeum vtedy, keď sa mu podarilo získať aj prvý ľudský exemplár. Stalo sa to v roku 2011 a médiá sa na to okamžite chytili, akoby práve tým múzeum konečne „dokončilo“ svoj príbeh. Samotný Hjartarson však v rozhovore pre TIME upozorňoval, že ľudský penis preňho nie je nijaká korunovačná trofej. Z jeho pohľadu je to len ďalší exemplár v zbierke, nie hlavný zmysel celej inštitúcie. Možno aj to je na celom príbehu prekvapivé: verejnosť vidí škandál, zakladateľ zbierku.
Prečo je teda toto miesto turistickou atrakciou? Práve preto, že balansuje na veľmi tenkej hranici. Na jednej strane pôsobí absurdne a človek sa pri ňom automaticky pousmeje. Na druhej strane má v sebe niečo dôsledné a až pedantsky systematické. Zakladateľ v The Guardian otvorene hovoril, že mu roky trvalo, kým ľudia prestali jeho prácu vnímať ako úchylku a začali ju brať ako seriózne zbieranie. Dnes podľa neho do múzea nechodia len zvedaví turisti, ale aj lekári a biológovia. To je asi najzaujímavejší obrat celého príbehu: z predmetu, ktorý sa obyčajne skrýva, sa stal múzejný objekt a z fóru takmer normálna zastávka na výlete mestom.
Svoju rolu v sláve múzea zohral aj dokument The Final Member, ktorý jeho príbeh ešte viac rozšíril do sveta. TIME v čase uvedenia filmu písal, že nejde len o kuriozitu, ale aj o otázku, prečo vlastne ľudí tak veľmi priťahuje a zároveň zneisťuje jedna celkom obyčajná časť tela. A možno práve v tom je vysvetlenie, prečo sa o tomto múzeu stále píše. Nie je to len o anatómii. Je to o tom, čo všetko sú ľudia schopní premeniť na vedu, zbierku, príbeh a napokon aj turistický cieľ.
Možno je na tom najzvláštnejšie to, že po prvotnom pobavení začne celé miesto pôsobiť menej vulgárne, než by sa čakalo. Skôr ako dôkaz, že medzi serióznym múzeom a úplne absurdným nápadom niekedy vedie len veľmi tenká hranica. A Island si zjavne povedal, že ju pokojne prekročí.
