Dnes to znie takmer neuveriteľne: ľudia si kedysi kupovali lístok na predstavenie, kde nešli pozerať len akrobatov, kone či klaunov, ale aj iných ľudí vystavených ako zvláštnosť. Práve tomu sa v angličtine hovorilo „freak show“ – historický výraz, ktorý sa dnes vníma ako pejoratívny, no v 19. storočí označoval veľmi reálny druh zábavy.
O čo vlastne išlo? Korene siahali k starším „kabinetom kuriozít“ a putovným výstavám, kde sa za peniaze ukazovali exotické zvieratá, zvláštne predmety a neskôr aj ľudia, ktorých telá sa nejako odlišovali od toho, čo spoločnosť považovala za normálne. Britannica pritom upozorňuje, že hoci vystavovanie ľudí má dlhšiu históriu, samotná „freak show“ bola najmä výrazný americký fenomén 19. storočia.
Veľkú úlohu v tom zohral P. T. Barnum. Keď v roku 1841 získal v New Yorku American Museum, neponechal ho ako obyčajnú zbierku preparovaných zvierat a voskových figurín. Premenil ho na miesto, kde sa miešali „ľudské kuriozity“, divadelné atrakcie, senzácie, zvieratá aj rôzne predmety, ktoré mali pôsobiť zároveň poučne aj šokujúco. Smithsonian to opisuje celkom presne: Barnumovo múzeum spájalo živých performerov s niečím, čo sa tvárilo ako vzdelávacia zbierka. A práve táto zvláštna zmes zábavy, reklamy a predstieranej osvety bola na tom taká účinná.
Keď sa neskôr sideshow stany stali súčasťou amerického cirkusu, publikum v nich mohlo vidieť to, čo dnes pôsobí až nepríjemne známo z dobových plagátov: obrov, malých ľudí, fúzaté ženy, zrastené dvojčatá, výrazne potetovaných performerov a ďalších ľudí, ktorých vzhľad alebo telo bolo prezentované ako atrakcia samo osebe. Vtedajší cirkus tak neponúkal len výkon alebo talent, ale aj pohľad na odlišnosť zabalený do reklamy, pátosu a lacného úžasu.
Práve v tom je jadro celej bizarnosti. Nešlo len o to, že sa ľudia pozerali na niečo nezvyčajné. Zarážajúce je hlavne to, ako sa z ľudského tela stal tovar. Odlišnosť sa predávala podobne ako exotické zviera, vosková figurína alebo podvrhnutý „zázrak“. Smithsonian pri Barnumovom múzeu priamo ukazuje, že vedľa performerov sa vystavovali aj falošné artefakty, historické relikvie a zvieratá. Hranica medzi človekom, predmetom a atrakciou sa tak zámerne rozmazávala.
Z dnešného pohľadu to pôsobí tvrdo aj preto, že mnohé z týchto predstavení stáli na tom, čo by sme dnes nazvali zneužívaním telesnej odlišnosti, zdravotného stavu alebo rasových stereotypov. Britannica pripomína, že širšia história takéhoto vystavovania zahŕňala aj zneužívanie ľudí ako Sarah Baartman či Josepha Merricka, hoci nepatrili jednoducho do jedného cirkusového modelu. Pointa je však rovnaká: verejnosť platila za pohľad na niekoho, koho spoločnosť označila za „iného“.
Prečo to vtedy fungovalo? Lebo cirkus 19. storočia bol obrovský reklamný stroj. Mal parádne sprievody, plagáty, hudbu, hlavný stan aj vedľajšie stany, v ktorých sa ponúkalo všetko, čo vedelo pritiahnuť dav. Freak show nebolo len zvláštne doplnkové číslo. Bol to jeden z nástrojov, ako vzbudiť zvedavosť a prinútiť ľudí zaplatiť za ďalší pohľad navyše. V americkom cirkuse sa tak z telesnej inakosti stala súčasť podnikania rovnako samozrejmá ako slony alebo akrobati.
Časom sa to začalo meniť. Ako sa menil pohľad na ľudskú dôstojnosť, zdravotné postihnutie a verejné vystavovanie tiel, podobné predstavenia začali ustupovať. Britannica Kids to hovorí jednoducho: postoje sa zmenili a Freak show postupne upadalo. Dnes preto tieto staré plagáty a fotografie nepôsobia len čudne alebo staromódne. Pôsobia skôr ako pripomienka toho, ako ľahko sa vie z ľudskej odlišnosti stať obchodný artikel, keď sa zvedavosť spojí s peniazmi.
A možno práve preto táto história dodnes tak zvláštne mrazí. Nie preto, že by išlo o vymyslenú temnú legendu, ale preto, že to bola úplne skutočná forma zábavy, na ktorú ľudia chodili s rovnakou samozrejmosťou, s akou sa išlo pozrieť na klauna alebo drezúru. Najčudnejší na tom celom nie je samotný cirkus. Najčudnejšie je, ako dlho svetu pripadalo normálne vystavovať človeka ako kuriozitu.
