Predstava, že niekto obsadí starú morskú pevnosť, vyhlási ju za nezávislú krajinu a sám seba povýši na panovníka, znie ako nápad po dvoch pohároch Whisky a jednom dobrodružnom románe. Lenže britský dobrodruh Roy Bates niečo veľmi podobné naozaj urobil. Vyhlásil sa za princa Roya a jeho „krajina“ sa volala Sealand.
O čo vlastne išlo? Sealand nevznikol na kuse prirodzenej pevniny, ale na opustenej vojenskej plošine HM Fort Roughs v Severnom mori. Túto betónovú pevnosť postavila Británia počas druhej svetovej vojny ako súčasť obrany pobrežia. O dve desaťročia neskôr ju obsadil Roy Bates, bývalý prevádzkovateľ pirátskeho rádia, ktorý hľadal miesto mimo vtedajšej britskej jurisdikcie. Dňa 2. septembra 1967 potom vyhlásil vznik Principality of Sealand.
Práve v tom spočíva jadro celej bizarnosti. Bates si štát nepostavil doslova od základov ako murár, ale zobral kus vojenskej ocele a betónu a rozhodol sa, že z neho urobí krajinu. A neostal len pri vyhlásení. Podľa oficiálnej histórie Sealandu aj neskorších správ si vytvoril vlastnú vlajku, ústavu, menu, pasy, známky a dokonca motto E Mare Libertas – „Sloboda z mora“. To už nie je len recesia na víkend. To je prekvapivo dôsledná hra na štát.
Celé to pôsobí ešte absurdnejšie, keď sa pozrie na to, ako vážne to Bates bral. Seba nazval princom, manželku Joan princeznou a rodina na plošine roky naozaj žila. Syn Michael neskôr spomínal, že pevnosť bolo treba spraviť obývateľnou prakticky od nuly: bez elektriny, so zásobami vyťahovanými ručne z lode a s pocitom, že sú malou rodinou uprostred mora. V tej chvíli už Sealand nevyzerá len ako vtip, ale ako veľmi zvláštny pokus žiť mimo bežného sveta.
K celej legende pomohol aj konflikt s Britániou. Po incidente s varovnými výstrelmi v roku 1968 sa prípad dostal pred anglický súd. Ten podľa Sealandu aj neskorších správ rozhodol, že plošina je mimo vtedajších britských teritoriálnych vôd, a preto nie je v právomoci súdu. Batesovci to potom radi opisovali ako svoj veľký triumf. Treba však povedať opatrne: nešlo o plnohodnotné uznanie štátu, len o veľmi nezvyčajný právny moment, ktorý im dodal sebavedomie. Sealand dodnes nie je medzinárodne uznanou krajinou a Britannica ho radí medzi najznámejšie mikronácie, nie medzi normálne štáty.
Ak by to stále nestačilo, Sealand má aj kapitolu, ktorá znie skoro ako lacný akčný film. V roku 1978 došlo podľa oficiálneho príbehu Sealandu ku krátkemu pokusu o prevrat, pri ktorom bol Michael Bates unesený a pevnosť obsadili cudzinci. Roy Bates potom zorganizoval protiakciu a Sealand získal späť. Aj keby sa odrátala romantizácia, už samotný fakt, že niekto musel „brániť“ vlastnú samozvanú krajinu na morskej plošine, je dosť neuveriteľný.
Ako si to celé vysvetliť? Jedna rovina je celkom praktická: Bates pôvodne hľadal miesto pre pirátske rádio a objavil právnu medzeru. Druhá rovina je osobnejšia a zaujímavejšia: Sealand bol aj druh rebélie, kombinácia dobrodružstva, sebairónie a túžby hrať sa na suverénny štát tak dôsledne, až to začalo vyzerať skoro presvedčivo. Britannica pripomína, že Sealand patrí medzi najznámejšie mikronácie vôbec, čiže presne medzi tie podivné útvary, ktoré si prisvoja znaky štátu, ale nikto ich formálne neuzná.
Možno je na tomto príbehu najzaujímavejšie to, že sa pohybuje na hranici medzi fraškou a vážnosťou. Z jednej strany je to smiešne: malá plošina v mori, samozvaný princ a pár štátnych symbolov. Z druhej strany je to tak dôsledne dotiahnuté, že sa z toho stal jeden z najslávnejších príbehov o „vlastnej krajine“, aké moderná Európa pozná. Roy Bates si síce nepostavil kráľovstvo v klasickom zmysle, ale jednu vec mu uprieť nejde: z opustenej pevnosti dokázal spraviť miesto, o ktorom sa dodnes hovorí ako o štáte. A to je samo osebe dosť zvláštne.
