Na začiatku 20. storočia existovala práca, ktorá vyzerala skoro očarujúco. Mladé ženy sedeli pri stoloch a maľovali ciferníky hodiniek a prístrojov farbou s prvkom rádium, aby v tme svietili. Po práci im jemne žiarili vlasy, šaty aj pokožka. Hovorilo sa im dokonca „ghost girls“ – dievčatá duchovia. A podľa dobových opisov si niektoré z nich natierali farbu aj na zuby, aby sa v tme usmievali ešte nápadnejšie. To, čo pôsobilo moderne a takmer magicky, bolo v skutočnosti pomalé trávenie jedom.
Tieto ženy dnes poznáme ako Rádiové dievčatá. Pracovali najmä od roku 1917 v amerických továrňach, ktoré vyrábali svietiace hodinky a vojenské prístroje. Bolo to dobre platené zamestnanie a na svoju dobu dokonca celkom prestížne. Rádium malo vtedy povesť zázračnej látky. Ľudia ho spájali s vedou, zdravím, krásou a pokrokom, takže málokto videl dôvod báť sa ho.
Jadro problému bolo v technike práce. Aby sa dali maľovať drobné číslice a ručičky, pracovníčky museli štetec neustále zaostrovať medzi perami. Táto metóda sa volala lip-pointing. S každým takým pohybom prehltli malé množstvo rádioaktívnej farby. Firmy ich pritom uisťovali, že je to bezpečné a že rádium telom jednoducho prejde. Národný archív aj ORAU dnes opisujú, že práve toto „zaostrovanie perami“ bolo hlavným dôvodom, prečo sa rádium dostávalo do tela znovu a znovu.
Na celej veci je najbizarnejšie to, ako nevinné to spočiatku vyzeralo. Dievčatá odchádzali z práce doslova poprášené svietiacim prachom. Niektoré si obliekali lepšie šaty, aby po večeroch jemne žiarili pri tanci, a podľa Britannicy si niektoré dávali farbu aj na zuby, lebo im vraj vytvárala „žiariaci úsmev“. Dnes to znie neuveriteľne, ale v čase, keď bolo rádium považované skoro za módny zázrak, to ľuďom nepripadalo šialené.
Potom sa začali objavovať príznaky. Najprv bolesť zubov, potom krvácanie, vredy, rozpad čeľuste, anémia, lámavosť kostí a neskôr aj nádory. Národný archív opisuje, že prvé výrazné škody sa často ukázali práve v ústach a čeľusti. ATSDR zas uvádza, že u dievčat sa v roku 1924 začalo pozorovať poškodenie kostí a neskôr sa ukázalo, že ide o rakovinu kostí spôsobenú rádiom, ktoré sa v tele správalo podobne ako vápnik a ukladalo sa do kostí.
Jednou z prvých známych obetí bola Amelia „Mollie“ Maggia z New Jersey. Britannica píše, že začalo sa to obyčajným zubom, potom ďalším, potom krvácaním a bolestivými vredmi, až jej choroba doslova zničila dolnú čeľusť. Zomrela v roku 1922 a lekári spočiatku ani netušili, čo sa vlastne deje. To je na tomto príbehu ďalšia mrazivá vec: ženy sa rozpadali doslova zvnútra, no systém ich dlho nevedel – alebo nechcel – pochopiť.
Firmy sa medzitým bránili. Popierali súvislosť medzi prácou a chorobami, spochybňovali choré pracovníčky a naťahovali súdy. Až v roku 1925 patológ Harrison Martland presvedčivo ukázal, že farba s rádiom zničila ich telá zvnútra. Nasledovali súdne spory, z ktorých najznámejší vyústil v dohodu v roku 1928 pre Grace Fryer a ďalšie štyri bývalé pracovníčky. Národný archív uvádza, že dostali odškodnenie, rentu a preplácanie liečebných nákladov. Nebola to veľká spravodlivosť, ale bol to zlom.
Prečo je tento príbeh taký silný dodnes? Pretože spája tri veci, ktoré idú zle dokopy: krásu, vedu a smrť. Svietiaci úsmev znie ako detail z kabaretu, nie ako začiatok pracovnej katastrofy. A predsa práve takto vyzerala jedna z najslávnejších priemyselných tragédií 20. storočia. Rádiové dievčatá napokon pomohli zmeniť pohľad na pracovné choroby, zodpovednosť zamestnávateľov a bezpečnosť pri práci s nebezpečnými látkami. Ich príbeh sa nestal dôležitým len preto, že bol šokujúci, ale preto, že ukázal, ako draho môže vyjsť slepá viera v „zázračnú“ technológiu.
A možno je na tom najzvláštnejšie práve to, že celé to kedysi pôsobilo moderne, čisto a elegantne. Nie ako niečo smrteľné. Práve preto sú Rádiové dievčatá taká silná kuriozita: nie preto, že by šlo o horor od začiatku, ale preto, že sa horor dlho tváril ako pokrok.
