Na začiatku 18. storočia sa v častiach Európy odohralo niečo, čo dnes znie skôr ako folklórny horor než ako dejiny: dediny na hranici habsburskej monarchie začali veriť, že mŕtvi vstávajú z hrobov a zabíjajú živých. Strach neostal len pri klebetách. Otvárali sa hroby, telá sa prebodávali kolmi, odrezávali sa hlavy a mŕtvoly sa pálili. A na celej veci je najzvláštnejšie to, že pri tom stáli aj úradníci a vojenskí lekári.
Najznámejšie prípady prišli z dnešného Srbska, vtedy z pohraničia Habsburskej ríše. V roku 1725 sa v dedine Kisiljevo rozšírilo presvedčenie, že istý Petar Blagojević po smrti navštevuje susedov a spôsobuje ďalšie úmrtia. Miestni privolali úradníka menom Frombald, ktorý dohliadol na exhumáciu. Keď sa telo zdalo „čerstvé“, s krvou pri ústach a bez výrazného zápachu, dedinčania to brali ako dôkaz vampirizmu. Frombald ich zásah nezastavil a jeho správa sa potom šírila ďalej ako hotová senzácia.
O pár rokov neskôr prišla ešte slávnejšia epizóda v Medveđi. Tam sa za pôvodcu paniky považoval Arnold Paole, muž, ktorý mal po smrti „prichádzať“ za živými. Keď sa v obci objavili ďalšie úmrtia, vyšetrovať prišiel vojenský chirurg Johannes Flückinger. Ani on nenašiel známu nákazlivú chorobu, no v oficiálnej správe opísal telá, ktoré dedinčania považovali za neobyčajne zachované. Namiesto upokojenia tak správa pomohla rozšíriť presvedčenie, že upíri môžu byť skutočným vysvetlením podivných úmrtí.
Práve tu je celé jadro bizarnosti. Dnes si upíra spájame skôr s románmi a filmami. Vtedy však nešlo o zábavu, ale o praktický problém dediny, v ktorej ľudia umierali a nikto netušil prečo. Keď niekto ochorel po smrti suseda alebo príbuzného, vysvetlenie sa nehľadalo v baktériách, vírusoch či toxínoch, ale v tom, že sa mŕtvy vrátil. V tomto svete dávalo rozkopanie hrobu miestnym obyvateľom väčší zmysel než čakať na lekára s odpoveďou, ktorú aj tak nemal.
Na panike sa podieľalo aj to, že rozklad tela vie vyzerať prekvapivo klamlivo. Britannica pripomína, že v minulosti sa niekedy za mŕtvych považovali aj ľudia, ktorí neboli naozaj mŕtvi, a že bežné posmrtné zmeny mohli pôsobiť desivo nepochopiteľne. Smithsonian zas vysvetľuje, že pri niektorých telách sa pokožka sťahuje, krv môže zostať tekutá dlhšie, vlasy a nechty zdanlivo „narastú“ a tvár môže pôsobiť plnšie než pred smrťou. Pre dnešnú medicínu je to rozklad. Pre dedinčanov 18. storočia to bol veľmi presvedčivý znak, že mŕtvy nie je celkom mŕtvy.
Dôležité je aj to, že táto hystéria nebola len ľudovou poverou na okraji civilizácie. Cambridge priamo píše, že asi dve desaťročia zachvátila časti Európy doslova „vampire fever“ a že práve srbské prípady hodili iskru, z ktorej sa zrodil moderný európsky upír. Inými slovami, upír neprišiel najprv z literatúry. Najprv prišli vystrašení roľníci, úradné správy, vykopané telá a až potom romantická predstava upíra, akú poznáme dnes.
Ako si to teda vysvetľovali a čo za tým pravdepodobne bolo? Zmes viacerých vecí: nepochopený rozklad tiel, strach z epidémií, preplnené cintoríny, silný folklór a napäté pohraničné prostredie, kde sa miešali rôzne tradície a autority. Smithsonian to opisuje ako stret povery a verejného zdravia. Ľudia sa báli, že mŕtvi šíria smrť, len si to vysvetľovali nadprirodzene. Keď úrady nedokázali ponúknuť lepšie vysvetlenie, niekedy len formálne potvrdili to, čo si už dedina myslela.
Možno je na tom najpodivnejšie to, že išlo o dobu osvietenstva, teda éru, ktorú si zvykneme spájať s rozumom. A predsa práve vtedy časť Európy otvárala hroby kvôli upírom. Nie preto, že by ľudia boli hlúpi, ale preto, že smrť bez vysvetlenia je vždy desivá a človek si ju potrebuje nejako pomenovať. V 18. storočí malo to pomenovanie často zuby, krv pri ústach a meno niekoho, kto už mal dávno ležať pokojne pod zemou.
