V Anglicku existuje súťaž, pri ktorej sa z prudkého kopca pustí kotúč syra a za ním sa rozbehne dav ľudí, ktorí sa ho snažia dobehnúť. Už samotná veta znie ako paródia na šport. Lenže na Cooper’s Hill pri Brockworthe v grófstve Gloucestershire sa to naozaj deje a patrí to k najznámejším britským kuriozitám. Tradícia je písomne doložená už v roku 1826 a aj vtedy sa považovala za starú. Niektoré zdroje odhadujú, že môže mať okolo šesťsto rokov.
O čo vlastne ide? Z vrchu kopca sa pustí približne 8-librový, teda asi 3,6-kilogramový kotúč syra Double Gloucester. Ten dostane malý náskok a potom sa za ním spustia súťažiaci. Lenže slovo „spustia“ je tu presnejšie než „rozbehnú“. Kopec je taký strmý, že väčšina ľudí po pár krokoch nebeží, ale letí, kotúľa sa alebo nekontrolovane padá dolu. Víťazom pritom nebýva ten, kto chytí syr, ale ten, kto sa ako prvý dostane na spodok kopca. Syr býva aj tak rýchlejší a podľa správ môže uháňať až rýchlosťou okolo 113 km/h.
Práve to je na tomto „športe“ také absurdné. Bežné preteky sú o technike, kondícii a taktike. Tu sa všetko mení na krátky, hlučný a dosť chaotický zápas s gravitáciou. Kopec má dĺžku približne 183 metrov a sklon okolo 50 %, takže zjazd nie je len strmý, ale aj nevyspytateľný. Na záberoch z pretekov to často vyzerá, akoby si ľudia vymenili šport za riadený pád. A predsa sa každý rok nájdu ďalší, ktorí to chcú skúsiť znova.
Zvláštnosť celej tradície nespočíva len v tom, že sa ľudia dobrovoľne púšťajú dolu nebezpečným svahom kvôli syru. Ešte zaujímavejšie je, že pôvod zvyku nie je úplne jasný. Podľa dlhodobo uvádzaných vysvetlení mohol súvisieť s udržiavaním práv na pasenie dobytka na miestnej pôde, no objavuje sa aj staršia, takmer pohanská verzia. Tá hovorí, že sa kedysi z kopca kotúľali horiace zväzky dreva ako symbol konca zimy a príchodu nového roka. Istota teda chýba, ale práve to dodáva syrovej naháňačke ešte silnejší folklórny nádych.
Dnes už nejde len o miestny zvyk pre zopár dedinčanov. Cooper’s Hill Cheese-Rolling sa stal svetovo známou atrakciou, na ktorú prichádzajú pretekári aj diváci z rôznych krajín. Guardian aj AP opisujú, že sa jej pravidelne zúčastňujú ľudia zo zahraničia a že celé podujatie priťahuje tisíce divákov. To je na tom ďalší paradox: čím absurdnejšie a riskantnejšie to vyzerá, tým väčšiu slávu to má.
Samozrejme, s tým ide ruka v ruke aj otázka bezpečnosti. Od roku 2010 je preto oficiálne zrušené ako riadne organizované podujatie, no tradícia aj tak pokračuje neoficiálne a pod dohľadom záchranných zložiek či polície. Na chvíľu sa dokonca namiesto skutočného syra používala aj ľahšia penová náhrada, ale neskôr sa vrátil pravý kotúč. To pekne ukazuje, aká silná je miestna vernosť tradícii: aj keď sa všetci tvária rozumne, napokon sa zase pustí dole skutočný syr.
Možno je na tomto zvyku najfascinujúcejšie to, že vôbec nefunguje podľa bežnej logiky. Nedáva veľký zmysel, nie je pohodlný, nie je veľmi bezpečný a zo športového hľadiska je skoro smiešne nepraktický. A predsa prežil stáročia. Možno práve preto, že je taký čistý vo svojej jednoduchosti: kopec, syr a skupina ľudí, ktorí si povedia, že to dajú. V časoch, keď sa veľa tradícií mení na uhladené festivaly s plotmi a presným harmonogramom, pôsobí syrová naháňačka skoro až podozrivo surovo a autenticky.
A tak sa z nej stal jeden z najčudnejších športov sveta. Nie preto, že by mal zložité pravidlá alebo exotický pôvod, ale preto, že je úplne obyčajne šialený. Kdesi v Anglicku sa každý rok nájde dosť odvážnych ľudí na to, aby sa rozbehli za syrom z kopca, ktorý ich takmer určite predbehne. A zvláštne je, že to vôbec nikomu nepripadá ako dosť dobrý dôvod prestať.
