Keď sa dnes povie „muž v pančuchách“, väčšine ľudí okamžite naskočí pocit, že ide o niečo zvláštne, možno divadelné, možno trochu komické. Lenže pri pohľade do minulosti sa ukáže, že to vôbec nebola žiadna výnimka ani výstrelok. Naopak: v mnohých obdobiach Európy bolo úplne bežné, že muži nosili pančuchy, podkolienky alebo priliehavé „hose“ ako normálnu súčasť oblečenia. V redakcii sme sa preto pozreli na to, prečo to tak bolo – a odpoveď je oveľa praktickejšia aj zaujímavejšia, než sa môže zdať.
Na prvé zamyslenie napadne všeličo. Možno že išlo o módu rozmaznanej šľachty. Možno o snahu vyzerať „vznešenejšie“. Alebo o zvyk z čias, keď ľudia ešte nenosili nohavice tak, ako ich poznáme dnes. A práve tu sme blízko jadra veci: problém je v tom, že dnešné predstavy o tom, čo je „mužské“ a „ženské“ oblečenie, sa na minulosť veľmi zle prenášajú. To, čo dnes vnímame ako pančuchy, bolo kedysi jednoducho bežné oblečenie na nohy – nie symbol ženskosti.
V stredoveku a ranom novoveku muži v Európe často nosili rôzne formy priliehavých nohavicových či pančuchových častí, ktoré sa označovali ako hose. Keď sa mužské tuniky skracovali a neskôr sa rozšírili krátke nohavice či nohavice po kolená, nohy zrazu zostali viac na očiach. A keď je kus tela viditeľný, treba ho nejako obliecť. Práve preto sa pančuchy a priliehavé legové časti stali bežnou súčasťou mužského odevu: zakrývali nohy, chránili ich a zároveň dobre sedeli pod ďalšími vrstvami oblečenia. Britannica aj historické módne prehľady z FIT potvrdzujú, že mužské hose boli v Európe rozšírené už v stredoveku a v 15. až 16. storočí sa stávali čoraz priliehavejšími a výraznejšími.
Dôležitý je aj jeden celkom obyčajný fakt: dlhé nohavice neboli dlho štandardom elegantného mužského oblečenia. Ešte v 17. a 18. storočí patrili k bežnému mužskému outfitu kabát, vesta, nohavice po kolená a k nim pančuchy alebo dlhé podkolienky upevnené pod kolenom. Britannica to opisuje priamo ako ustálený mužský odevný štýl, ktorý sa držal až do konca 18. storočia. Inými slovami: muži nenosili pančuchy preto, že by sa obliekali „ako ženy“, ale preto, že k ich nohaviciam jednoducho patrili.
Potom je tu móda a spoločenské postavenie. V 16. až 18. storočí nebola mužská elegancia vôbec taká strohá, ako ju poznáme dnes. Naopak, aristokratický a dvorský mužský odev býval výrazný, farebný, zdobený a často zámerne ukazoval postavu. Výskum historikov obliekania aj múzejné zdroje ukazujú, že najmä v 18. storočí sa mužské nohy – presnejšie lýtka a ich tvar – považovali za dôležitú súčasť mužskej elegancie. Hodvábne pančuchy, priliehavé nohavice a lesklé topánky neboli detail navyše, ale spôsob, ako ukázať kultivovanosť, majetok a správne spoločenské vystupovanie.
To je moment, ktorý dnes pôsobí trochu prekvapivo. Dnes sa mužská formálna móda skôr snaží nohy „skryť“ v dlhých nohaviciach. V 18. storočí to bolo často opačne: dobre tvarovaná noha bola súčasťou ideálu elegantného muža. Historická štúdia Karen Harvey o mužskej nohe v 18. storočí dokonca upozorňuje, že mužská autorita a mužnosť sa v tom čase nebudovali len cez strohosť a „rozumnosť“, ale aj cez telesnosť a spôsob, akým oblečenie formovalo mužské telo. Zjednodušene povedané: pančuchy neboli len praktická vec, ale aj nástroj reprezentácie.
Svoje spravila aj technológia. Kým staršie pančuchy sa šili alebo plietli ručne, kvalitné pletené pančuchy sedeli lepšie a vyzerali uhladenejšie. Keď William Lee v roku 1589 predstavil rámový stroj na výrobu pančúch, výroba sa postupne zrýchlila a zlacnela. Múzejné zdroje z Met a Cooper Hewitt zároveň pripomínajú, že práve pančuchy patrili k prvým textilným výrobkom, pri ktorých sa začala výraznejšie prejavovať skoršia mechanizácia výroby. Čiže aj tu platí, že móda a technológia išli ruka v ruke: keď sa niečo dá vyrobiť lepšie, pohodlnejšie a vo väčšom, ľahšie sa to stane štandardom.
Ak by sme to mali povedať čo najjednoduchšie, dôvody boli tri. Prvý: praktický – keď muž nosil krátke nohavice po kolená, niečo muselo zakrývať a chrániť dolnú časť nohy. Druhý: estetický – priliehavé pančuchy zvýrazňovali postavu a v niektorých obdobiach to bolo žiaduce. Tretí: spoločenský – jemné materiály, farby a kvalitné spracovanie ukazovali status. V niektorých obdobiach teda pančuchy hovorili niečo podobné, ako dnes drahý oblek, kvalitné topánky alebo hodinky.
Zaujímavé je, že jasná odpoveď na otázku „prečo ich teda prestali nosiť?“ nie je len jedna, ale historici sa pomerne dosť zhodujú aspoň v hlavnom smere. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia začali mužskú módu meniť politické, spoločenské a kultúrne posuny. Francúzska revolúcia urobila z krátkych aristokratických nohavíc symbol starého poriadku, zatiaľ čo dlhé nohavice sa spájali s obyčajnejšími vrstvami a novou predstavou občana. Sansculoti boli doslova „bez culottes“, teda bez kolenných nohavíc typických pre vyššie vrstvy. Postupne sa potom presadil tmavší, striedmejší a „serióznejší“ mužský odev, z ktorého vyrástol moderný oblek. Do 20. rokov a 30. rokov 19. storočia už podľa Met prevládal súbor kabát, vesta a dlhé nohavice. A keď zmizli nohavice po kolená, zmizla aj potreba ukazovať pančuchy ako bežnú vrchnú súčasť odevu.
Takže prečo v minulosti nosili muži pančuchy? Nie preto, že by kedysi existovala nejaká „pomýlená móda“, ale preto, že pančuchy vtedy patrili k normálnemu mužskému šatníku. Vychádzali z toho, ako boli strihané nohavice, čo sa považovalo za elegantné a čo spoločnosť čítala ako znak postavenia. Až neskôr sa v západnej móde presadila predstava, že muž má byť oblečený striedmo, tmavo a bez okázalých detailov. Z dnešného pohľadu teda nie je zvláštne, že muži kedysi nosili pančuchy. Skôr je zaujímavé, ako veľmi sa za pár storočí zmenilo to, čo považujeme za „úplne normálne“.
