Predstava, že niekoho kedysi popravovali mliekom a medom, znie skoro smiešne. Lenže za týmto bizarným motívom sa skrýva jeden z najodpornejších trestov, aké sa histórii pripisujú: scafizmus, staroveká poprava opisovaná pri Peržanoch. Hneď však treba dodať dôležitú vec – historici sa sporia, či sa tento trest naozaj vykonával, alebo či ide skôr o hrôzostrašný príbeh, ktorý o Peržanoch rozšírili ich nepriatelia.
O čo vlastne išlo? Najznámejší opis hovorí, že odsúdeného zavreli medzi dva člny alebo do dutého kmeňa tak, aby von trčala hlava, ruky a nohy. Potom ho nútili piť mlieko a med a tým istým ho natierali zvonka. Výsledok bol strašný: sladká zmes prilákala hmyz, človek zostal bezmocne vystavený slnku, špine a vlastným výkalom a zomieral veľmi pomaly na dehydratáciu, infekcie, bodnutia a celkové rozkladanie tela. To je ten dôvod, prečo sa o scafizme píše ako o jednom z najhorších trestov vôbec. Pointou nebolo človeka utopiť v sladkom sirupe, ale spraviť z jeho tela doslova návnadu pre hmyz a nechať prírodu, aby trest dokončila.
Najznámejší príbeh o tomto treste sa viaže ku kráľovi Artaxerxovi II. Podľa antických správ takto mal zomrieť vojak menom Mithridates, ktorý sa na hostine opil a priznal, že v bitke zabil kráľovho brata Kýra, hoci zásluhy si prisvojoval sám kráľ. World History Encyclopedia uvádza, že Artaxerxes II sa rozzúril a Mithridata dal popraviť práve scafizmom. Je to presne ten typ historickej epizódy, ktorý pôsobí takmer príliš filmovo na to, aby bol pravdivý.
A práve tu sa príbeh začína zamotávať. Hoci je scafizmus dnes slávny ako extrémna perzská krutosť, moderní autori upozorňujú, že jeho spoľahlivosť je otázna. Britannica píše opatrne, že tento trest opisovali Gréci ako perzský spôsob popravy. Cambridge University Press ide ešte ďalej a priamo uvádza, že ide o purported Persian execution method, teda údajný či pripisovaný perzský trest, okolo ktorého sa vedie odborná debata. Inými slovami: nie je isté, či išlo o reálnu justičnú prax, alebo o propagandistický hororový príbeh, ktorým Gréci vykresľovali Peržanov ako despotických barbarov.
To je na tom možno ešte zaujímavejšie než samotná hrôza trestu. Na jednej strane tu je detailne rozpísaná poprava, ktorá sa človeku okamžite vryje do hlavy. Na druhej strane je dosť možné, že práve táto odpudivosť bola jej hlavnou funkciou. Príbehy o nepriateľoch sa predsa vždy lepšie šírili, keď boli čo najstrašnejšie. Scafizmus tak možno nebol len trestom, ale aj druhom antickej informačnej vojny: rozprávaním, ktoré malo ukázať, že „tí druhí“ sú neľudsky krutí.
Aj keby však bol príbeh zveličený, veľa to hovorí o tom, čo ľudí fascinovalo už v staroveku. Bežná poprava ukončí život rýchlo alebo aspoň priamo. Scafizmus pôsobí inak: je pomalý, lepkavý, nechutný a skoro až absurdne vynaliezavý. Nejde v ňom len o smrť, ale o dlhé znehybnenie a poníženie. A práve tá kombinácia robí z tejto historky jednu z tých, ktoré sa nedajú len tak vytesniť z pamäti.
Možno je preto najsprávnejšie hovoriť o legendárnom treste mlieka a medu, ktorý sa stal symbolom extrémnej krutosti. Či sa naozaj vykonával presne tak, ako ho opisujú antické texty, to nie je isté. Isté je niečo iné: len máloktorý historický trest znie tak nepríjemne a tak zvláštne zároveň. A už to samo o sebe stačilo na to, aby prežil stáročia.
