Predstava, že sa niekto dobrovoľne zavrie do jaskyne na dlhé mesiace bez slnka, hodín a kalendára, znie ako trest, nie ako vedecký plán. Francúzsky speleológ Michel Siffre to však naozaj urobil. Prečo? Chcel skúmať čas. V roku 1962 strávil pod zemou 63 dní v úplnej izolácii a o desať rokov neskôr si to zopakoval ešte vo väčšom: v texaskej jaskyni vydržal 205 dní.
Na začiatku pritom vôbec nechcel skúmať čas. Bol geológ a pôvodne ho zaujímal podzemný ľadovec v Alpách. Z pätnásťdňovej expedície sa však postupne stal oveľa šialenejší nápad: zostať dole dva mesiace a sledovať, čo sa stane s človekom, ktorý stratí všetky vonkajšie časové orientačné body. Žiadne okno, žiadne ráno, žiadny západ slnka, žiadne hodinky. Len tma, chlad, vlhko a vlastné telo.
A práve v tom bol celý experiment taký zvláštny. Siffre nechcel testovať len odolnosť, ale aj to, či človek vôbec potrebuje vonkajší svet na to, aby vedel, kedy spať, jesť a fungovať. Ukázalo sa, že telo si svoj rytmus vytvára aj samo. Bez slnka a hodín sa jeho denný cyklus neposunul do chaosu okamžite, ale začal sa pomaly predlžovať. Johns Hopkins Hub uvádza, že mu „vnútorné hodiny“ išli asi o 30 minút pomalšie než normálny 24-hodinový deň.
Najslávnejší moment však prišiel na konci. Keď ho po približne dvoch mesiacoch vytiahli na povrch, bol presvedčený, že od začiatku experimentu uplynulo oveľa menej času. V hlave mu chýbalo asi 25 dní. Inými slovami, nestratil vedomie ani rozum, ale akoby mu z kalendára jednoducho zmizol kus života. Pre človeka, ktorý normálne každý deň kontroluje čas možno aj desaťkrát, je to dosť nepríjemná predstava.
Ešte čudnejšie boli jeho malé testy vnímania času. Počas pobytu sa spájal s tímom na povrchu cez jednosmerný telefón a robil jednoduchú úlohu: mal odrátavať 120 sekúnd tempom jedna sekunda za číslom. Lenže ku koncu mu to netrvalo dve minúty, ale až päť. Jeho mozog teda neprišiel len o orientáciu v dátume. Doslova sa mu rozpadával aj pocit, ako dlho trvá samotná chvíľa.
A to stále nebolo všetko. Siffre sa k téme vrátil v roku 1972, keď zostúpil do Midnight Cave v Texase na 205 dní. Tentoraz už nešlo len o to, či má človek vnútorné hodiny, ale ako veľmi sa môžu rozísť s normálnym svetom. V rozhovore pre Cabinet spomínal, že počas neskorších experimentov sa u ľudí v jaskyniach objavovali dokonca 48-hodinové cykly: približne 36 hodín bdelosti a potom 12 až 14 hodín spánku. Sám chcel zistiť, či takýto rytmus zažije aj on.
Práve tu sa z bizarného dobrodružstva stala vážna veda. Siffreho práca pomohla položiť základy ľudskej chronobiológie, teda výskumu biologických rytmov. Jeho experimenty zaujali aj armádu a NASA, pretože otázka spánku, času a izolácie nebola dôležitá len pre jaskyne, ale aj pre ponorky či budúce vesmírne misie. Čo sa v tmavej diere javí ako výstrelok jedného nadšenca, zrazu začalo mať dosť praktický význam.
Na tomto príbehu fascinuje najmä to, že Siffre v podstate nesedel v jaskyni preto, aby niečo „našiel“ vonku, ale aby sledoval, čo sa stane vnútri jeho hlavy. A výsledok bol dosť znepokojivý: keď človeku vezmete svetlo, spoločnosť, kalendár a pravidelný rytmus dňa, čas sa nezačne len trochu pliesť. Začne sa rozpadávať. Spomienky sa zlepujú, dni sa strácajú a mozog si začne skladať vlastný, podivný poriadok. Sám Siffre neskôr hovoril, že v absolútnej tme sa pamäť prestáva pevne viazať na jednotlivé dni a všetko splýva do jedného dlhého úseku.
Možno práve preto tento príbeh dodnes pôsobí tak silno. Nie je to len historka o mužovi, ktorý vydržal dlho v jaskyni. Je to príbeh o tom, že čas nemusí byť taký pevný, ako si bežne myslíme. Kým na povrchu sa riadi hodinami, pod zemou ho zrazu začne vyrábať samotný mozog. A ten si ho, ako sa ukázalo, nepočíta vždy veľmi spoľahlivo.
