Predstava, že sa človek v noci zobudí, nemôže sa pohnúť, na hrudi cíti obrovský tlak a je presvedčený, že ho dusí nejaká bytosť, znie ako klasický hororový motív. Lenže v niektorých komunitách na Newfoundlande to dlho nebola filmová fantázia, ale celkom vážne vysvetlenie toho, čo sa v noci deje. Ľudia tam hovorili, že ich navštevuje „Old Hag“ – stará zlá bytosť, ktorá si sadne na hruď a vezme im dych.
O čo vlastne išlo? Folkloristi zaznamenali, že najmä v menších pobrežných komunitách Newfoundlandu sa o tomto nočnom zážitku rozprávalo ako o niečom známom a reálnom. Nešlo len o zlý sen. V miestnej tradícii to bol osobitný jav: človek bol pri vedomí, vedel, že leží vo svojej posteli, no nedokázal sa hýbať ani kričať a mal pocit, že ho niečo alebo niekto tlačí do matraca. Memorial University of Newfoundland dokonca vytvorila osobitný zber materiálov k téme „Nightmare/Hag/Old Hag“, čo ukazuje, aká rozšírená a zakorenená táto predstava bola.
Práve to je na celej veci také zvláštne. Dnes by väčšina ľudí podobný zážitok opísala ako spánkovú paralýzu alebo veľmi desivé prebudenie. Vtedy sa však ten istý stav dal chápať ako útok nadprirodzenej bytosti. Opisy sa pritom nápadne opakovali: tlak na hrudi, nemožnosť hovoriť, strach, pocit prítomnosti niekoho cudzieho v miestnosti a presvedčenie, že ide o niečo zlé. Keď sa podobné príbehy rozprávajú celé generácie v jednej komunite, začnú pôsobiť menej ako individuálny zážitok a viac ako miestna istota o tom, čo v noci naozaj chodí po domoch.
Zaujímavé je aj to, že nejde o úplne osamelý výmysel jednej dediny na konci sveta. Veľmi podobné predstavy existovali aj inde. V európskom folklóre sa objavovala „mora“ alebo „mare“, bytosť, ktorá v noci tlačí na spiaceho človeka, a práve od tohto starého obrazu sa napokon vyvinulo aj dnešné slovo „nightmare“. Na Newfoundlande však táto staršia predstava dostala vlastné miestne meno aj vlastný život. Namiesto neurčitej nočnej hrôzy tam mala konkrétnu podobu: Old Hag, teda akási stará zlá žena alebo duch, ktorý si príde sadnúť na človeka v posteli.
Ako si to vysvetľovali? Existovalo viacero výkladov, ale jadro bolo podobné: nešlo o obyčajný sen, ale o skutočný útok. Niekde sa Old Hag opisovala ako čarodejnica, inde skôr ako zlomyseľná bytosť bez presnej podoby. Dôležité bolo, že zážitok bol taký fyzický a presvedčivý, až pôsobil reálnejšie než sen. Keď sa človek naozaj zobudí s pocitom, že ho niečo dusilo, nadprirodzené vysvetlenie znie omnoho presvedčivejšie, než by sa dnes mohlo zdať.
Dnes má tento jav oveľa prozaickejšie vysvetlenie. Medicína ho pozná ako spánkovú paralýzu – stav, keď sa vedomie preberie skôr, než sa naplno vypne ochranná svalová nehybnosť viazaná na REM spánok. Človek je teda chvíľu medzi spánkom a bdením, nevie sa hýbať, môže mať pocit tlaku na hrudi a niekedy sa k tomu pridajú aj živé halucinácie, napríklad pocit nebezpečnej prítomnosti v miestnosti. NHS aj Cleveland Clinic opisujú presne tieto príznaky: nemožnosť pohybu, strach, dojem, že je niekto nablízku, a pocit, akoby niečo tlačilo na hruď.
To však neznamená, že staré príbehy boli „hlúpe“. Skôr ukazujú, ako si ľudia vysvetľovali desivý telesný zážitok v čase, keď ešte neexistoval dnešný jazyk medicíny. Keď sa niečo opakovalo v jednej komunite, dostalo to meno, príbeh a pravidlá. Folkloristi práve preto považujú Old Hag za veľmi zaujímavý príklad toho, ako sa skutočný ľudský zážitok môže premeniť na pevnú miestnu tradíciu. Inými slovami: najprv prišiel strach v posteli a až potom démon.
Na celej tejto kuriozite je azda najpútavejšie to, že pod ňou neleží žiadna vymyslená dedinská hystéria, ale veľmi reálny a dodnes známy spánkový jav. Lenže keď sa odohrá v tme, medzi spánkom a bdením, a človek má pocit, že sa nevie nadýchnuť, hranica medzi biológiou a démonom sa zrazu zdá podozrivo tenká. A práve preto boli pre niektoré dediny nočné útoky Old Hag úplne skutočné.
