Je to jedna z tých vecí, ktoré človek v škole berie ako samozrejmosť, kým sa nad tým nezamyslí. Jednotka je skvelá, dvojka ešte ujde, trojka je taká nijaká, štvorka začína škrípať a päťka znamená jasný problém. Lenže prečo práve takto? Prečo na Slovensku funguje škála 1 až 5 a nie napríklad A až F, ako sa často ukazuje v amerických filmoch? A kto vlastne rozhodol, že jednotka bude najlepšia a päťka najhoršia? V redakcii sme sa pozreli na to, čo je na tom dnešná realita, čo je historický zvyk a kde sa končí istota a začína rozumný odhad.
Začnime tým, čo vieme úplne presne. Na Slovensku sa v školách pri klasifikácii používa päťstupňová škála, v ktorej je 1 výborný, 2 chválitebný, 3 dobrý, 4 dostatočný a 5 nedostatočný. Zároveň to nie je jediná možnosť hodnotenia, pretože slovenský systém pozná aj slovné hodnotenie a kombinované hodnotenie. Inými slovami, aj u nás nejde len o „holé čísla“, hoci práve tie sú najznámejšie a najviac zabehnuté.
Zaujímavé je, že tento systém nie je nijaká novinka posledných rokov ani čisto „slovenský vynález“ po vzniku samostatnej republiky. Rovnaké slovné stupne sa objavujú už v oficiálnych predpisoch zo socialistického Československa v roku 1980 a neskôr aj v roku 1991, pričom v roku 1991 sú už výslovne zapísané aj s číslami 1 až 5. To znamená, že dnešná škála je u nás minimálne desaťročia stará a jej korene siahajú hlbšie než k súčasnému štátu.
A práve tu sa dostávame k otázke „kto to vymyslel?“. Najpoctivejšia odpoveď znie: pravdepodobne to nevymyslel jeden konkrétny človek, aspoň nie tak, že by sme mohli ukázať na jedno meno a jedno rozhodnutie typu „toto je otec jednotiek a päťiek“. Oveľa viac to vyzerá na dlhší vývoj školského hodnotenia v strednej Európe, ktorý sa u nás postupne ustálil a bol neskôr zakotvený v predpisoch. Napovedá tomu aj to, že veľmi podobnú päťstupňovú škálu používa dodnes Rakúsko, teda krajina, s ktorou má naše školstvo historicky spoločné korene v staršej stredoeurópskej tradícii. Rakúske ministerstvo školstva dnes uvádza rovnakú päťstupňovú stupnicu od 1 – Sehr gut po 5 – Nicht genügend. Je preto rozumnejšie hovoriť o zdedenej tradícii než o jedinom vynálezcovi.
Ok, a prečo práve päť stupňov? Tu už sa dostávame do oblasti, kde historické dokumenty zvyčajne nepovedia: „vybrali sme päť, lebo…“ Nezdá sa, že by za tým bola nejaká tajná matematická alebo pedagogická formula. Skôr ide o to, že päťstupňová škála je dosť krátka na to, aby bola prehľadná, a zároveň dosť dlhá na to, aby vedela odlíšiť výborný výkon od priemerného aj od neúspechu. Jednotka, dvojka, trojka, štvorka a päťka vytvárajú jednoducho čitateľný rebrík. A keď sa takýto rebrík raz v školskom systéme udomácni, býva veľmi stabilný. Súvisí to aj s tým, že známky nie sú len spätná väzba, ale aj administratívny nástroj: zapisujú sa do vysvedčenia, priemerujú sa a používajú pri rozhodovaní o prospievaní.
Možno ešte zaujímavejšia je druhá časť otázky: prečo nie písmená ako v Amerike? Odpoveď je vlastne jednoduchšia, než sa zdá. Pretože neexistuje jeden univerzálny svetový spôsob známkovania. Školské systémy si historicky vytvorili rôzne zvyky. V USA nebolo písmenové známkovanie odjakživa. Harvard Graduate School of Education pripomína, že už v roku 1785 používal Yale latinské kategórie, nie dnešné A, B, C, D, F. Mount Holyoke College zas uvádza, že v roku 1897 vytvorila písmenový systém a je prvou zaznamenanou školou, ktorá to urobila v tejto podobe. To znamená, že ani americké písmená nespadli z neba ako nejaký „prirodzený“ systém. Aj ony sú výsledkom historického vývoja a zvyku.
Navyše, to „v Amerike majú písmená“ je samo osebe trochu zjednodušenie. Bežne sa tam síce používa písmenová stupnica A až F, často naviazaná na percentá, ale aj tam sa systémy medzi školami a štátmi môžu líšiť. Harvardov článok opisuje, že typické je hromadenie bodov od 0 do 100, ku ktorým sa potom priraďujú písmená A až F. Čiže americký model v skutočnosti často stojí na dvoch vrstvách naraz: najprv percentá alebo body, potom písmeno. Naše jednotky až päťky sú v porovnaní s tým priamočiarejšie.
Zaujímavé je, že písmená vôbec nie sú Slovensku úplne cudzie. Vysoké školy na Slovensku už dnes používajú iný systém: A, B, C, D, E a FX. Eurydice pri opise slovenského vysokoškolského vzdelávania uvádza, že ide o šesťstupňové hodnotenie, kde A znamená výborný výsledok a FX neúspech. Takže otázka vlastne nestojí tak, že by Slovensko „nepoznalo písmená“. Skôr platí, že základné a stredné školy si ponechali staršiu číselnú tradíciu, zatiaľ čo vysoké školy sa priblížili modelu, ktorý je bežný v medzinárodnom akademickom prostredí.
Existuje teda viacero vrstiev odpovede. Prvá je úplne istá: dnes máme v slovenskom školstve oficiálne škálu 1 až 5. Druhá je historická: táto škála je u nás stará a siaha do československých predpisov pred rokom 1993. Tretia je opatrnejšia, ale pravdepodobná: nejde o jednorazový nápad jedného vynálezcu, ale o pokračovanie širšej stredoeurópskej tradície, čo naznačuje aj podobnosť s rakúskym systémom. A štvrtá je možno najtriezvejšia: písmená, čísla aj slovné hodnotenie sú len rôzne kultúrne spôsoby, ako ten istý problém premeniť na školský jazyk.
Možno je na tom celé najzaujímavejšie to, že známky pôsobia ako niečo prirodzené, hoci sú v skutočnosti len dohoda. Na Slovensku je dohoda, že jednotka je výhra a päťka problém. V mnohých amerických školách je zas dohoda, že A je úspech a F pád. Ani jedno nie je „prírodný zákon“. Je to len spôsob, akým si školy zorganizovali hodnotenie žiakov. A keď sa na to človek pozrie s odstupom, zistí, že za obyčajnou jednotkou v žiackej knižke sa skrýva oveľa viac histórie, než by sa zdalo na prvý pohľad.
