Na juhu Mexico City existuje miesto, ktoré vyzerá, akoby pochádzalo z nočnej mory: stromy, ploty a chatrče sú obsypané starými bábikami bez rúk, bez očí, s popraskanými tvárami a prázdnym pohľadom. Hovorí sa mu Isla de las Muñecas – Ostrov bábik – a hoci pôsobí skoro ako kulisa z hororu, je to skutočné miesto v kanáloch močiara Xochimilca.
Zvláštne je už to, kde sa nachádza. Xochimilco nie je nejaký odrezaný močiar na konci sveta, ale historická oblasť južne od centra Mexico City, známa sieťou kanálov a „plávajúcich záhrad“. Práve táto oblasť je súčasťou lokality UNESCO a zároveň patrí k najznámejším symbolom starého jazerného sveta niekdajšieho Mexika. A uprostred toho všetkého je miesto, ktoré preslávili nie kvety ani člny, ale rozpadnuté bábiky visiace zo stromov.
Za príbehom stojí muž menom Don Julián Santana Barrera. Podľa najznámejšej verzie legendy veril, že pri ostrove sa utopilo dievča. Krátko nato vraj našiel vo vode plávajúcu bábiku, ktorú zavesil na strom ako gesto úcty alebo ako pokus upokojiť jej ducha. Neskôr začal zbierať ďalšie a ďalšie bábiky a vešať ich po celom ostrove. Práve tak vzniklo miesto, ktoré dnes pozná celý svet.
Lenže tu sa začína rozdiel medzi legendou a tým, čo je naozaj doložené. Niektoré zdroje uvádzajú utopené dievča ako základ celého príbehu, no iné – vrátane opisov citujúcich jeho príbuzných – hovoria, že Don Julián si tento príbeh možno vytvoril sám alebo ho aspoň postupne rozvinul v samote, v ktorej na ostrove žil. Isté je najmä to, že bábiky začal zhromažďovať celé desaťročia a že z ostrova urobil veľmi osobité, dosť znepokojivé miesto.
Práve to je na celej veci najbizarnejšie. Bábiky samy osebe majú pôsobiť milo. Tu však visia v daždi, vetre a blate, často bez končatín, s odlúpnutými tvárami a zarastené machom či špinou. Don Julián ich vraj nečistil ani neopravoval – vešal ich tam také, aké našiel. Čas potom urobil svoje. Z hračiek sa stali predmety, ktoré vyvolávajú skôr nepokoj než nostalgiu.
Aj počet bábik sa v zdrojoch líši, čo je pri takomto mieste celkom pochopiteľné. Oficiálna stránka ostrova hovorí o stovkách bábik, National Geographic spomína viac než 2 000 kusov. V každom prípade ich je toľko, že miesto nepôsobí ako zvláštna dekorácia, ale ako celá krajina vytvorená z jedného nápadu, ktorý sa rokmi vymkol bežnosti.
Ostrov zároveň nikdy nevznikol ako atrakcia v dnešnom slova zmysle. Podľa oficiálneho webu nebol zamýšľaný ako turistický cieľ. Lenže presne tým sa postupne stal. Čím viac sa šíril príbeh o duchovi dievčaťa, tým viac ľudí chcelo miesto vidieť na vlastné oči. Pomohlo aj to, že už samotné Xochimilco patrí medzi miesta, kam sa chodí za tradíciou, člnmi a zvláštnou atmosférou kanálov. Ostrov bábik sa tak stal jeho najtemnejšou kuriozitou.
K legende patrí aj to, že bábiky vraj v noci šepkajú, pohybujú hlavami alebo „sledujú“ návštevníkov. Takéto tvrdenia však patria skôr do folklóru a turistických príbehov než medzi overené fakty. Samotná oficiálna stránka ostrova dokonca otvorene pripúšťa, že podobné rozprávania bývajú zveličené. To ale nemení nič na tom, že miesto je aj bez nadprirodzených príbehov dosť silné samo osebe.
Do príbehu sa navyše pridala ešte jedna temná náhoda. Don Julián zomrel v roku 2001 a podľa rôznych verzií ho našli pri tom istom mieste, kde sa podľa legendy utopilo dievča. Niektoré zdroje hovoria o utopení, iné spomínajú aj možnosť infarktu. Aj tu teda platí, že okolo ostrova sa roky nabalili príbehy, ktoré sa nedajú všetky oddeliť od miestnej mytológie.
Možno práve preto Ostrov bábik dodnes pôsobí tak silno. Nie preto, že by bolo dokázané niečo nadprirodzené, ale preto, že ide o skutočné miesto, ktoré vyrástlo z osamelosti, viery, povesti a zvláštnej posadnutosti. A výsledok vyzerá presne tak, ako si od názvu „ostrov plný bábik“ nikto nechce predstaviť – ako nočná mora, ktorá naozaj existuje.
