Znie to ako vtip z krčmy po komunálnych voľbách, ale v kalifornskom Sunole sa naozaj stalo, že „starostom“ sa stal pes. Volal sa Bosco Ramos, bol to kríženec labradora a rotvajlera a v roku 1981 porazil dvoch ľudských kandidátov. Už to samo osebe pôsobí dosť absurdne. Ešte zvláštnejšie však je, že jeho príbeh sa dostal aj do svetových médií a z miestnej recesie sa stala jedna z najznámejších zvieracích politických kuriozít v USA.
Hneď na začiatku však treba povedať dôležitú vec: nešlo o klasického starostu v právnom zmysle slova. Sunol je nezačlenená komunita v okrese Alameda, takže miestnu samosprávu tam priamo rieši okres, nie mestská radnica s bežným starostom. Práve preto sa z Bosca mohol stať skôr čestný, symbolický „mayor“ než riadny verejný funkcionár s úradnou mocou. To ale celému príbehu vôbec neuberá na bizarnosti – skôr naopak.
Podľa dobových správ sa Bosco dostal do volebného súboja ako žart. Lenže miestni ten žart vzali vážne dosť na to, aby mu dali hlasy. SFGATE uvádza, že vyhral ako write-in kandidát a získal 75 zo 120 hlasov. NBC Bay Area zasa pripomína, že porazil dvoch ľudských súperov a od roku 1981 sa stal tvárou obce. Inými slovami: ľudia v Sunole si povedali, že ak už ide o čestnú funkciu, pokojne ju môže zastávať pes. A vyzerá to tak, že s výsledkom boli celkom spokojní.
Práve to je na celom príbehu najzaujímavejšie. Nejde len o lacnú recesiu typu „pozrite, akí sú tí ľudia blázniví“. Bosco sa postupne stal miestnym symbolom, maskotom a niečím ako stelesnením nálady malej komunity, ktorá sa nebrala smrteľne vážne. Chodil po meste, objavoval sa na verejných akciách a ľudia ho vnímali ako svojského „predstaviteľa“ miesta. Taký typ starostu síce asi nevyrieši rozpočet ani kanalizáciu, ale na budovanie identity obce fungoval prekvapivo dobre.
Celé to začalo pôsobiť ešte bizarnejšie vo chvíli, keď sa o Bosca začal zaujímať svet. NBC Bay Area píše, že jeho príbeh obletel médiá a že čínsky denník People’s Daily ho dokonca použil ako argument, prečo slobodné voľby vraj nefungujú. Znie to skoro neuveriteľne: malý pes z malej kalifornskej komunity sa zrazu ocitol v propagandistickej debate o demokracii. Miestna recesia tak dostala úplne nečakaný geopolitický presah.
Na príbehu zároveň pekne vidno, ako sa z nadsázky môže stať legenda. Keby Sunol bol normálne mesto s plnohodnotnou radnicou, nič také by pravdepodobne neprešlo. Lenže práve preto, že išlo o nezačlenenú komunitu a čestný titul, vznikol priestor na niečo, čo by inde vyzeralo nemožne. Bosco tak nebol „starosta“ v tom zmysle, že by podpisoval nariadenia. Bol však starostom v spoločenskom zmysle: reprezentoval obec, spájal ľudí a dal miestu príbeh, ktorý si pamätajú aj po desaťročiach.
Bosco zostal v tejto úlohe až do svojej smrti v roku 1994, teda približne 13 rokov. Na psa je to úctyhodne dlhé „funkčné obdobie“. A keďže Sunol naňho nezabudol, v roku 2008 mu pred poštou odhalili bronzovú sochu. To je moment, keď je jasné, že nešlo len o krátky fór, na ktorý sa po týždni zabudlo. Bosco sa stal trvalou súčasťou miestnej histórie – a asi aj jedným z mála psov na svete, ktorí po sebe zanechali politický pomník.
Možno práve preto je tento príbeh taký chytľavý. Na prvý pohľad ide o absurdnú kuriozitu: voľby starostu vyhrá pes. Na druhý pohľad je to vlastne celkom presný obraz toho, ako malé komunity fungujú. Niekedy nejde o moc, ale o symbol. Niekedy ľudia nechcú prísneho úradníka, ale spoločnú historku, na ktorej sa zhodnú všetci. A v Sunole sa tou historkou stal Bosco Ramos – pes, ktorý síce nevládol mestu, ale úplne bez problémov si získal jeho srdce.
