Predstava múzea plného „pokazeného jedla“ znie ako niečo, kam by sa išlo skôr z donútenia než zo zvedavosti. A predsa v švédskom Malmö funguje Disgusting Food Museum, ktoré naozaj navštevujú tisíce ľudí ročne. Pri vstupe tam nejde len o klasický lístok – návštevníci môžu dostať aj vrecúško pre prípad núdze. Už to samo osebe napovie, že toto nebude bežná kultúrna zastávka.
Múzeum vystavuje približne 80 jedál z rôznych častí sveta, ktoré mnohým ľuďom pripadajú odpudivé, zvláštne alebo ťažko predstaviteľné ako „normálne jedlo“. Medzi exponátmi sú napríklad fermentovaný sleď surströmming zo Švédska, islandský hákarl, teda dlho zrejúci žralok, červivý syr casu marzu zo Sardínie či výrazne zapáchajúce tofu z Číny.
Múzeum v Malmö je otvorené od roku 2018 a podľa vlastných údajov ním prejde okolo 20-tisíc návštevníkov ročne. To je na miesto postavené na zápachoch, odporoch a grimase celkom slušné číslo. Navyše nejde len o jednorazový nápad: projekt mal aj ďalšie dočasné výstavy v iných mestách, ale Malmö zostáva jeho stálou základňou.
Na celej veci je najbizarnejšie to, že múzeum nefunguje iba ako prehliadka „fuj“ exponátov za sklom. Niektoré jedlá sa dajú aj ovoňať a časť z nich dokonca ochutnať. Oficiálna stránka hovorí o možnosti smell-and-taste zážitku a cestopisný článok vo Food & Wine opisuje, že návšteva sa končí pri tasting bare, kde sa dajú skúsiť rôzne položky z rotujúcej ponuky. Inak povedané: nie je to len pohľad na niečo zvláštne, ale celkom vedomé testovanie vlastného žalúdka.
A práve tu sa z múzejnej kuriozity stáva zaujímavá myšlienka. Zakladatelia múzea opakovane vysvetľujú, že odpor k jedlu nie je úplne objektívny. Samotná emócia znechutenia je síce podľa nich univerzálna, ale to, čo konkrétne človeku príde odporné, sa vo veľkej miere učí kultúrne. To, čo jedna krajina berie ako pochúťku, môže v inej vyvolať okamžitý ústup o dva kroky dozadu. Aj preto sa v múzeu vedľa exotických kúskov objavujú aj jedlá, ktoré sú pre niekoho úplne bežné – napríklad koreňové pivo, ktoré niektorým Švédom chutí vraj ako zubná pasta.
Práve táto kombinácia robí z múzea niečo viac než len atrakciu na pobavenie. AP pri otvorení písala, že výstava mala byť nielen zábavná, ale aj trochu provokatívna v dobrom slova zmysle: má ľudí prinútiť rozmýšľať, či by sa ich predstava „nechutného jedla“ nedala posunúť. Kurátori to spájali aj s budúcnosťou stravovania – napríklad s hmyzom alebo laboratórne pestovaným mäsom, ktoré dnes mnohým znejú odpudivo, ale o pár desaťročí môžu byť normálne.
To zároveň vysvetľuje, prečo sem ľudia naozaj chodia. Nie preto, že by si chceli kaziť deň zápachom fermentovaných rýb, ale preto, že ide o veľmi netypický zážitok. Človek tam nepozoruje len jedlo, ale aj vlastnú reakciu naň. Food & Wine opisuje celé miesto skoro ako laboratórium odporu: vitríny, poháre so vzorkami, pachové nádoby, tabuľu s počtom dní od posledného incidentu a bingo kartu, na ktorej sa dá odškrtávať, čo všetko sa podarilo ochutnať. Znie to trochu ako kríženec múzea, psychologického experimentu a veľmi zvláštneho bufetu.
Možno najzaujímavejšie na tom je, že múzeum nevysmievá cudzie kuchyne tak jednoducho, ako by sa mohlo zdať. Naopak, snaží sa ukázať, že aj západné jedlá môžu niekomu pripadať rovnako podivné. AP aj oficiálna stránka zdôrazňujú, že zámerom nie je ukázať prstom na „cudzie“ jedlá, ale otočiť pohľad aj na vlastné stravovacie zvyky. Preto sa medzi exponátmi objavujú aj položky, ktoré sú pre časť sveta úplne normálne a pre inú úplne nepochopiteľné.
Takže áno, existuje múzeum, kde sa vystavujú jedlá, pri ktorých sa mnohí tvária, akoby sa pokazilo všetko od chuti po čuch. Ale práve v tom je pointa. Nie je to len zbierka odpudivostí. Je to pripomienka, že hranica medzi „delikatesou“ a „nikdy v živote“ býva často oveľa kultúrnejšia, než sa zdá. A možno aj preto je Disgusting Food Museum také úspešné: človek odtiaľ neodchádza len s grimasou, ale aj s pocitom, že pojem nechutné je zvláštne premenlivá vec.
