Predstava miesta, kde je „zakázané zomrieť“, znie ako čierny humor alebo zlý preklad z internetu. A predsa sa táto veta roky spája s Longyearbyenom na súostroví Svalbard – arktické mestečko patriace Nórsku.
Longyearbyen leží ďaleko na severe, na ostrove Spitsbergen, v prostredí, kde mráz nie je sezóna, ale základná vlastnosť krajiny. Práve odtiaľ vznikla legenda o mieste, kde sa neumiera. Oficiálne turistické FAQ pre Svalbard to hovorí celkom jasne: je to mestská legenda. Čo však naozaj platí, sú zákonné obmedzenia pri pochovávaní. Rakvové pohreby tam nie sú povolené a jedným z dôvodov je permafrost, teda trvalo zamrznutá pôda.
A tu sa príbeh stáva naozaj zvláštnym. V takejto pôde sa telá nerozkladajú tak, ako by sa rozkladali inde. Navyše opakované zamŕzanie a topenie môže dokonca postupne vytláčať rakvy smerom nahor. Inými slovami: problém nebol v smrti samotnej, ale v tom, čo by sa dialo po nej. Preto sa z miestnej zvláštnosti časom zrodila veta, že v Longyearbyene je zakázané zomrieť. Znie to absurdne, no jadro tej absurdity bolo technické, nie právnické.
K starej legende prispel aj miestny cintorín. Svalbard Museum pripomína, že v hornom rade starého pohrebiska leží sedem mužov, ktorí podľahli španielskej chrípke. Práve podobné staré hroby sa často spomínajú ako dôvod, prečo sa s pochovávaním v Longyearbyene začalo zaobchádzať mimoriadne opatrne. Miesto, kde sa normálne očakáva tichý pokoj a rozklad, sa v arktických podmienkach správa inak. A to je samo osebe dosť nepríjemná predstava.
Na celej veci je fascinujúce aj to, ako sa z praktického pravidla stala skoro svetová kuriozita. Keď sa povie „zákaz zomrieť“, človek si automaticky predstaví nejaký šialený zákon, pokutu za smrť alebo úradníkov, ktorí sa snažia poraziť biologickú realitu. V skutočnosti išlo skôr o to, že Longyearbyen nikdy nebol nastavený ako miesto, kde človek prežije celý život od narodenia po starobu. Nórska vláda to v oficiálnom dokumente opisuje dosť priamo: Longyearbyen nemá byť „cradle-to-grave community“, teda komunita od kolísky po hrob.
To je veľmi výstižná formulácia. V Longyearbyene nie sú bežné služby dlhodobej starostlivosti, domovy dôchodcov ani iné formy opatrovania, ktoré sa v iných mestách berú ako samozrejmosť. Vládny dokument uvádza, že kto takéto služby potrebuje, musí ich dostať na pevninskom Nórsku alebo vo svojej domovskej krajine. Miestna nemocnica je hlavne urgentné zariadenie: má len obmedzené kapacity, akútne prípady, ktoré tam nedokážu vyriešiť, sa presúvajú na pevninu a pri chirurgii ide najmä o stabilizáciu pred transportom.
Práve preto legenda o „zákaze smrti“ pôsobí tak silno. Nie je úplne pravdivá, ale vyrástla z niečoho reálneho: zo severu, kde zamrznutá zem mení aj tie najzákladnejšie pravidlá života a smrti. Človek tam môže zomrieť, samozrejme. Len to nie je miesto, kde by sa počítalo s tradičným pochovaním v rakve alebo s dlhodobou starostlivosťou na sklonku života. Aj preto oficiálne stránky vysvetľujú, že popol uložený v urne je za určitých podmienok možný, ale klasické rakvové pohreby nie.
Možno je na tomto príbehu najzaujímavejšie to, ako málo stačí, aby sa z presného pravidla stala internetová legenda. „V mestečku na severe nie sú povolené rakvové pohreby a služby sú obmedzené“ znie síce pravdivo, ale nevzbudí taký rozruch. „Je tam zakázané zomrieť“ áno. A predsa je skutočná verzia možno ešte zaujímavejšia: niekde na ďalekom severe existuje miesto, kde príroda dokázala skomplikovať aj niečo tak univerzálne, ako je posledná cesta..
