Predstava, že sa pitva kedysi sledovala verejne a takmer ako kultúrne podujatie, znie dnes dosť nepochopiteľne. Lenže v častiach Európy, najmä od neskorého stredoveku a počas renesancie až raného novoveku, sa na ňu naozaj nechodilo len kvôli medicíne. Chodilo sa aj kvôli zvedavosti, prestíži, spoločenskému zážitku a, povedané celkom priamo, aj kvôli zvláštnej príťažlivosti pohľadu na zakázané vnútro ľudského tela.
Korene tejto tradície siahajú hlboko do univerzitného prostredia. National Library of Medicine pripomína, že už stredoveká lekárska škola v Salerne pracovala s verejnými pitvami a v roku 1316 Mondino de’ Liuzzi v Bologni usporiadal verejné dissekcie, ktoré sa stali dôležitým míľnikom v dejinách anatómie. Neskôr sa takéto podujatia rozvíjali vo veľkých univerzitných mestách ako Bologna, Padova či Leiden, kde sa z pitvy stal nielen odborný úkon, ale aj udalosť, na ktorú sa prichádzalo pozerať.
Aj samotné priestory ukazujú, prečo sa pitvy začali vnímať takmer ako divadlo. Anatomické divadlá sa stavali ako strmé amfiteátre, aby čo najviac ľudí dobre videlo na stôl uprostred. Univerzita v Padove píše, že ešte pred dokončením stáleho anatomického divadla v roku 1595 sa pitvy konali v dočasných drevených galériách a na rôznych verejných miestach. Práve rastúci počet divákov viedol k tomu, že sa začali budovať špeciálne priestory určené na sledovanie týchto podujatí. Keď už treba stavať tribúny kvôli lepšiemu výhľadu, medicína sa zrazu nápadne približuje javisku.
Zvláštne bolo aj to, kto všetko do týchto priestorov prichádzal. Nechodili tam len študenti medicíny. History Today opisuje, že v 17. storočí sa anatomické divadlá v Európe stali doslova mestskými atrakciami. V Bologni, Leidene, Padove či inde sa tam miešali učenci, duchovní, mešťania, úradníci, obchodníci a občas aj spoločenská elita. Verejná pitva teda nebola len odbornou hodinou anatómie. Bola to aj spoločenská udalosť, pri ktorej sa ukazovalo postavenie univerzity, mesta aj samotného lekára, ktorý vystupoval pred publikom ako autorita.
K celej veci sa pridával ešte jeden dôležitý prvok: telo na stole často patrilo popravenému zločincovi. Royal College of Physicians aj Univerzita v Padove uvádzajú, že telá na anatomické pitvy často pochádzali od odsúdených, ktorí boli popravení. Verejná pitva tak nebola len vedeckým aktom, ale aj predĺžením trestu. Najprv verejnosť videla popravu a krátko nato mohla vidieť to isté telo rozoberané v anatomickom divadle. To už nie je len výučba, ale zvláštna zmes spravodlivosti, rituálu, moci a zvedavosti.
Prečo to bolo také populárne? Dôvodov bolo viacero a spolu vytvárali podivnú, ale logickú kombináciu. Ľudské telo bolo ešte stále do veľkej miery záhadou, anatómia fascinovala, tlačené knihy a kresby rozširovali záujem o vedu a univerzity sa chceli ukázať ako centrá pokroku. Popritom však fungovala aj celkom obyčajná ľudská zvedavosť. Vidieť niečo, čo býva ukryté pod kožou, bolo pre mnohých silné lákadlo samo o sebe. History Today dokonca uvádza, že v Taliansku sa pitvy často organizovali počas karnevalu a chladných mesiacov, nielen kvôli lepšiemu uchovaniu tiel, ale aj preto, že sa tak prilákalo viac ľudí. To už znie takmer ako programová skladba mestských slávností, len s oveľa temnejšou hlavnou atrakciou.
Z dnešného pohľadu môže pôsobiť zvláštne aj to, že pitva bola súčasne vzdelávaním aj predstavením. V renesančnej a ranonovovekej Európe sa tieto dve veci ešte neoddeľovali tak prísne ako dnes. Verejná anatómia mohla byť učená, slávnostná, symbolická aj trochu okázalá naraz. Historické zdroje pritom naznačujú, že čím viac sa anatómia profesionalizovala, tým menej boli tieto veľké verejné podujatia praktické pre skutočné učenie. History Today pripomína, že do polovice 17. storočia už študentom často viac vyhovovali menšie uzavreté dissekcie, zatiaľ čo verejné pitvy zostávali skôr ceremoniálne a reprezentačné. Inak povedané, pre výučbu boli čoraz menej ideálne, ale ako atrakcia stále fungovali.
Na celej tejto histórii je asi najzaujímavejšie to, že verejné pitvy neboli populárne preto, že by Európa milovala morbídnosť v dnešnom zmysle slova. Boli populárne preto, že stáli na križovatke vedy, trestu, zvedavosti a mestského života. Ľudia tam nešli len „pozerať mŕtve telo“. Išli sa pozrieť na poznanie v priamom prenose, autoritu univerzity, dôsledok trestu a zároveň niečo, čo bolo za bežných okolností skryté pred očami. A práve preto dnes verejná pitva pôsobí tak čudne: nebola len medicínou ani len divadlom, ale niečím nepohodlne medzi tým.
