Cukrovú vatu vymyslel zubár. Áno, naozaj..
Cukrová vata pôsobí ako niečo, čo vzniklo na púti medzi kolotočmi a stánkom s balónmi. V skutočnosti má však celkom prekvapivý pôvod. Za jej modernou podobou nestál len cukrár, ale aj zubár.
Cukrová vata je v podstate obyčajný cukor premenený na jemné, nadýchané vlákna. Vyzerá ako farebný obláčik, ale jej základ je veľmi jednoduchý: cukor, teplo a rýchle otáčanie.
Modernú cukrovú vatu, ako ju poznáme dnes, spájame s dvojicou William J. Morrison a John C. Wharton z Nashvillu v USA. Morrison bol zubár a Wharton cukrár. Táto kombinácia znie trochu ironicky, pretože zubár pomohol vytvoriť sladkosť, ktorá sa lepí na prsty aj na úsmev. No práve ich spoločný nápad spravil z cukrovej vaty dostupnú atrakciu pre široké publikum.
V roku 1897 požiadali o patent na stroj na výrobu cukrovej vaty a patent im bol udelený v roku 1899. Ich zariadenie fungovalo na jednoduchom, ale šikovnom princípe. Cukor sa v stroji zohrial, roztopil a potom sa vďaka rýchlemu otáčaniu pretlačil cez drobné otvory. Keď roztopený cukor vyletel von, rýchlo chladol a menil sa na tenučké vlákna. Tie sa potom zachytávali na paličku alebo do krabičky.
Svoj vynález predstavili verejnosti vo veľkom v roku 1904 na svetovej výstave v St. Louis. Vtedy sa cukrová vata ešte nevolala „cotton candy“, ale „fairy floss“, teda niečo ako „vília niť“. A ľudí zaujala okamžite. Nebola to len sladkosť, ale aj malá šou: pred očami návštevníkov sa obyčajný cukor menil na mäkký oblak.
Zaujímavé je, že tenké cukrové vlákna poznali cukrári už oveľa skôr. Ručne vyrábaný „spriadaný cukor“ sa používal najmä ako luxusná ozdoba dezertov. Morrison a Wharton však prišli s niečím praktickejším: so strojom, ktorý z tejto cukrárskej parády spravil masovú pochúťku.
A tak vznikla jedna z najznámejších púťových sladkostí. Nie ako zložitý recept, ale ako šikovný stroj, ktorý ukázal, že aj obyčajný cukor sa dá premeniť na niečo, čo vyzerá takmer ako kúzlo.
