Keď sa popol zosnulých jedol ako súčasť pohrebu

Predstava, že niekto zje popol zosnulého príbuzného, znie na prvé počutie ako výmysel z veľmi čudného filmu. Lenže v dejinách ľudských pohrebných zvykov sa objavujú aj také rituály, pri ktorých sa pozostatky blízkeho človeka naozaj stali súčasťou jedla alebo nápoja.

Nešlo však o náhodnú bizarnosť ani o „pochúťku“. V mnohých opisoch išlo o pohrebný rituál, ktorý mal pre pozostalých silný význam. Antropológovia pre takéto praktiky používajú výraz endokanibalizmus. Označuje situácie, keď ľudia jedli pozostatky členov vlastnej komunity, často práve pri pohrebných rituáloch a smútení.

Z dnešného európskeho pohľadu to pôsobí extrémne zvláštne. U nás sa s popolom zosnulých spája skôr urna, cintorín, rozptyl popola alebo uloženie na pietnom mieste. No v niektorých kultúrach bol vzťah k telu po smrti chápaný úplne inak. Pozostatky neboli len „zvyšok tela“, ale posledná fyzická stopa človeka, s ktorým mala rodina alebo komunita silné puto.

Jedným z najčastejšie spomínaných príkladov sú niektoré pôvodné amazonské kultúry. V odborných textoch sa uvádza, že v častiach Južnej Ameriky sa pri pohrebných rituáloch konzumovali rozdrvené spálené kosti alebo kostný popol. Niekde sa miešali s nápojom, inde s jedlom. Nešlo teda o popol v zmysle sadzí z ohniska, ale skôr o spracované zvyšky kostí po spálení tela.

Práve to je na celej veci prekvapivé. Keď sa povie „popol zosnulého“, človek si často predstaví jemný prach. Pri kremácii však v skutočnosti zostávajú najmä kostné fragmenty, ktoré sa následne spracujú na jemnejšiu podobu. Aj preto je výraz „popol“ trochu zjednodušujúci, hoci sa v bežnej reči používa.

Prečo to ľudia robili? Niektoré vysvetlenia hovoria o láske, úcte a snahe udržať zosnulého symbolicky medzi živými. Iné zdôrazňujú, že rituál mohol pomôcť pozostalým uzavrieť smútok – telo nezostalo ako fyzická pripomienka straty, ale bolo premenené v obrade, ktorý mal jasné pravidlá a význam.

Pri amazonskom kmeni Wariʼ sa napríklad opisuje pohrebný kanibalizmus ako súčasť smútenia, nie ako prejav krutosti. Podľa antropologických výskumov mal tento rituál pomáhať pozostalým vyrovnať sa so stratou a zároveň prejaviť úctu zosnulému. Znie to zvláštne, ale v ich vlastnom kultúrnom rámci to malo úplne inú logiku než v spoločnosti, kde je telo po smrti nedotknuteľné.

Podobne sa pri niektorých opisoch zvykov Yanomami spomína, že popol alebo rozdrvené kosti zosnulých sa mohli miešať s banánovou kašou či nápojom. Pre komunitu to nebola atrakcia ani šokujúci výstrelok, ale súčasť predstavy o smrti, duši a pokračovaní vzťahu so zosnulým.

Dôležité je odlíšiť tieto rituály od moderných mediálnych príbehov, kde sa občas objaví človek, ktorý konzumuje popol blízkeho z osobného smútku, závislostného správania alebo psychických ťažkostí. To je úplne iný kontext. Antropologicky doložené pohrebné praktiky mali spoločenské pravidlá, duchovný význam a boli súčasťou širšieho systému viery.

Bizarné na tom teda nie je len samotné jedenie popola. Ešte zvláštnejšie je uvedomiť si, ako odlišne si ľudia dokážu vysvetľovať smrť, telo a rozlúčku. Pre jednu kultúru je predstava zjedenia pozostatkov nepredstaviteľná. Pre inú mohla byť práve takáto forma rozlúčky prejavom blízkosti, nie zneuctenia.

A možno je na tom najzaujímavejšie práve to, že za zvykom, ktorý sa nám zdá takmer nepochopiteľný, nestála chuť na niečo desivé. Často za ním stál smútok, úcta a snaha nenechať mŕtveho človeka odísť len tak do prázdna.

Zdroje:

• Open Encyclopedia of Anthropology – Cannibalism • Cremation Association of North America – Cremation Process • University of Texas Press – Consuming Grief: Compassionate Cannibalism in an Amazonian Society

Pošli to ďalej

Bude ťa zaujímať

Vedeli ste, že pštrosie oko je väčšie než jeho mozog?

Pštros je taký zvláštny vták, že keby ho niekto...

Jazero, ktoré sa zmenilo na obrovský vír

Jazero Peigneur v Louisiane bolo kedysi pokojné, plytké sladkovodné...