Predstava, že niekto zje popol zosnulého príbuzného, znie na prvé počutie ako výmysel z veľmi čudného filmu. Lenže v dejinách ľudských pohrebných zvykov sa objavujú aj také rituály, pri ktorých sa pozostatky blízkeho človeka naozaj stali súčasťou jedla alebo nápoja.
Nešlo však o náhodnú bizarnosť ani o „pochúťku“. V mnohých opisoch išlo o pohrebný rituál, ktorý mal pre pozostalých silný význam. Antropológovia pre takéto praktiky používajú výraz endokanibalizmus. Označuje situácie, keď ľudia jedli pozostatky členov vlastnej komunity, často práve pri pohrebných rituáloch a smútení.
Z dnešného európskeho pohľadu to pôsobí extrémne zvláštne. U nás sa s popolom zosnulých spája skôr urna, cintorín, rozptyl popola alebo uloženie na pietnom mieste. No v niektorých kultúrach bol vzťah k telu po smrti chápaný úplne inak. Pozostatky neboli len „zvyšok tela“, ale posledná fyzická stopa človeka, s ktorým mala rodina alebo komunita silné puto.
Jedným z najčastejšie spomínaných príkladov sú niektoré pôvodné amazonské kultúry. V odborných textoch sa uvádza, že v častiach Južnej Ameriky sa pri pohrebných rituáloch konzumovali rozdrvené spálené kosti alebo kostný popol. Niekde sa miešali s nápojom, inde s jedlom. Nešlo teda o popol v zmysle sadzí z ohniska, ale skôr o spracované zvyšky kostí po spálení tela.
Práve to je na celej veci prekvapivé. Keď sa povie „popol zosnulého“, človek si často predstaví jemný prach. Pri kremácii však v skutočnosti zostávajú najmä kostné fragmenty, ktoré sa následne spracujú na jemnejšiu podobu. Aj preto je výraz „popol“ trochu zjednodušujúci, hoci sa v bežnej reči používa.
Prečo to ľudia robili? Niektoré vysvetlenia hovoria o láske, úcte a snahe udržať zosnulého symbolicky medzi živými. Iné zdôrazňujú, že rituál mohol pomôcť pozostalým uzavrieť smútok – telo nezostalo ako fyzická pripomienka straty, ale bolo premenené v obrade, ktorý mal jasné pravidlá a význam.
Pri amazonskom kmeni Wariʼ sa napríklad opisuje pohrebný kanibalizmus ako súčasť smútenia, nie ako prejav krutosti. Podľa antropologických výskumov mal tento rituál pomáhať pozostalým vyrovnať sa so stratou a zároveň prejaviť úctu zosnulému. Znie to zvláštne, ale v ich vlastnom kultúrnom rámci to malo úplne inú logiku než v spoločnosti, kde je telo po smrti nedotknuteľné.
Podobne sa pri niektorých opisoch zvykov Yanomami spomína, že popol alebo rozdrvené kosti zosnulých sa mohli miešať s banánovou kašou či nápojom. Pre komunitu to nebola atrakcia ani šokujúci výstrelok, ale súčasť predstavy o smrti, duši a pokračovaní vzťahu so zosnulým.
Dôležité je odlíšiť tieto rituály od moderných mediálnych príbehov, kde sa občas objaví človek, ktorý konzumuje popol blízkeho z osobného smútku, závislostného správania alebo psychických ťažkostí. To je úplne iný kontext. Antropologicky doložené pohrebné praktiky mali spoločenské pravidlá, duchovný význam a boli súčasťou širšieho systému viery.
Bizarné na tom teda nie je len samotné jedenie popola. Ešte zvláštnejšie je uvedomiť si, ako odlišne si ľudia dokážu vysvetľovať smrť, telo a rozlúčku. Pre jednu kultúru je predstava zjedenia pozostatkov nepredstaviteľná. Pre inú mohla byť práve takáto forma rozlúčky prejavom blízkosti, nie zneuctenia.
A možno je na tom najzaujímavejšie práve to, že za zvykom, ktorý sa nám zdá takmer nepochopiteľný, nestála chuť na niečo desivé. Často za ním stál smútok, úcta a snaha nenechať mŕtveho človeka odísť len tak do prázdna.
