Predstava, že sa ľudské telo naloží do medu a po rokoch sa z neho stane liek, pôsobí skôr ako zvláštny bizarný sen než ako dejiny medicíny. Napriek tomu sa takýto príbeh v historických textoch naozaj objavuje. Hovorí sa mu „mellified man“ a patrí k tým kuriozitám, pri ktorých je rovnako dôležité to, čo sa písalo, aj to, čo sa nikdy spoľahlivo nepotvrdilo.
O čo vlastne išlo? Podľa známeho opisu, ktorý sa objavil v čínskych lekárskych textoch približne v 16. storočí, mali v Arábii existovať starí muži, ktorí sa na sklonku života rozhodli obetovať svoje telo ako budúci liek. Živili sa vraj len medom, medom sa aj umývali, a po smrti ich telo uložili do kamennej rakvy alebo nádoby plnej medu. Po veľmi dlhom čase sa z neho mala stať zvláštna liečivá hmota používaná najmä na zlomeniny a poranenia. Znie to neuveriteľne – a presne preto je táto téma taká pútavá.
Lenže tu prichádza dôležitá časť: historici a múzeá, ktoré sa tejto téme venujú, upozorňujú, že pri „tele v mede“ nejde o dobre doloženú, bežne potvrdenú lekársku prax. Skôr o slávny historický príbeh alebo legendu, ktorá sa dostala do medicínskych a prírodovedných textov. Inak povedané, nie je rozumné hovoriť o tom ako o istote v štýle „takto to naozaj bežne robili“. Isté je skôr to, že sa tento nápad šíril v písomnej tradícii a že ľudí fascinoval natoľko, že prežil stáročia.
To celé však nie je úplne vycucané z prsta. Med mal v starších kultúrach výnimočné postavenie. Používal sa ako potravina, ako súčasť liečby aj ako konzervačné médium. Odborné prehľady o dejinách medu uvádzajú, že starovekí Egypťania ho používali pri ošetrovaní rán a tiež pri balzamovaní mŕtvych. Vysvetlenie nie je až také mystické, ako by sa mohlo zdať: med má vysoký obsah cukrov, nízky obsah vody a známe antimikrobiálne vlastnosti, takže dokáže brzdiť rozklad. Práve toto mohlo pomáhať predstave, že telo uložené v mede sa nezničí, ale „premení“ na niečo výnimočné.
Bizarnosť tejto predstavy nespočíva len v samotnom mede, ale hlavne v tom, že spája dve veci, ktoré dnes držíme prísne oddelené: ľudské pozostatky a liek. Niekdajšia medicína to však často vnímala inak. V Európe sa po stáročia predávalo aj takzvané „mumia“, teda liečivo spájané s rozdrvenými múmiami a neskôr aj s inými ľudskými pozostatkami. Odborné historické práce uvádzajú, že používanie múmie ako lieku bolo v Európe rozšírené od stredoveku do raného novoveku a doznievalo ešte neskôr. Príbeh o tele v mede preto nepôsobí ako úplne osamelý výstrelok, ale skôr ako zvlášť extravagantná vetva širšej viery, že v mŕtvom tele môže zostať liečivá sila.
Práve to je na celej veci také zvláštne. Dnes by väčšina ľudí takýto nápad okamžite odsunula do sveta hororov a morbídnych legiend. Kedysi však podobné predstavy vyrastali z celkom vážnej snahy pochopiť telo, rozklad, uchovanie a liečenie. Keď sa spojila povesť medu ako niečoho očistného a konzervačného s vtedajšou vierou v liečivú hodnotu ľudských pozostatkov, vznikol príbeh, ktorý síce dnes pôsobí absurdne, ale vo svojej dobe nemusel znieť až tak nemožne.
Zároveň je fér odlíšiť dve veci. Jedna je reálne historicky doložená tradícia používania medu pri liečbe a pri uchovávaní tiel. Druhá je konkrétna predstava, že sa z človeka naloženého do medu po desaťročiach alebo po storočí stane hotový liek. Tá druhá zostáva skôr fascinujúcim historickým príbehom než pevne potvrdeným faktom. A možno práve preto je taká nezabudnuteľná: stojí na hranici medzi starou medicínou, legendou a ľudskou túžbou veriť, že aj smrť sa dá nejako premeniť na uzdravenie.
Na konci z toho vychádza zvláštna, ale celkom jasná pointa. „Telo v mede“ je menej príbeh o istom recepte a viac príbeh o tom, kam až vedela zájsť stará predstava o liečivej sile ľudského tela. A presne preto to dodnes znie tak neuveriteľne – nie preto, že by si to niekto vymyslel včera, ale preto, že podobným veciam kedysi ľudia naozaj vedeli uveriť.
