Každý rok sa to stane takmer nebadane. Ešte nedávno pôsobil vzduch vonku „plocho“, chladne a akosi bez vône. A potom príde pár teplejších dní a zrazu to tam je. Zem vonia inak a človek má pocit príroda akoby začala opäť produkovať vône. Nie je to len o kvitnutí. Mnohí ten pocit poznajú ešte skôr, než sa objavia prvé výrazné kvety: akoby sa vône po zime zrazu začali viac šíriť. V redakcii sme sa pozreli na to, prečo to tak je a či je to len dojem, alebo za tým naozaj stojí fyzika, chémia aj náš nos.
Keď sa nad tým človek zamyslí úplne prirodzene, napadnú mu dve možnosti. Buď je po zime vonku jednoducho viac zdrojov vôní, alebo po zime lepšie funguje náš čuch. Pravda je trochu v oboch, ale nie rovnako. Výskumy naznačujú, že samotná schopnosť zdravého mladého človeka cítiť pachy sa pri krátkodobej zmene teploty a vlhkosti nemusí dramaticky meniť. Jedna štúdia dokonca ukázala, že bežné zmeny okolitej teploty a vlhkosti nemali u zdravých mladých ľudí výrazný vplyv na výsledky čuchových testov. To je dôležité, lebo to naznačuje, že hlavný rozdiel po zime zrejme nie je v tom, že by sa z nosa na jar stal zázračne citlivejší prístroj. Skôr sa mení to, čo sa deje vonku vo vzduchu.
Základ celej odpovede je vlastne dosť jednoduchý: aby niečo voňalo, molekuly tej látky sa musia dostať do vzduchu a potom až do nosa. Monell Chemical Senses Center vysvetľuje, že pachové molekuly musia byť dostatočne prchavé, teda volatilné, aby vôbec dokázali doraziť k čuchovým receptorom. A práve tu hrá teplota veľkú rolu. Keď je chladno, veľa pachových látok sa uvoľňuje pomalšie a akosi „menej ochotne“. Keď sa oteplí, viac z nich sa začne ľahšie dostávať do vzduchu. Zjednodušene povedané: v zime sa mnohé vône akoby nechcú šíriť, na jar sa začnú viac „rozprávať“ s okolím.
To platí aj pre rastliny, a to nielen pre kvety. Rastliny bežne uvoľňujú rôzne prchavé organické látky, odborne VOC alebo BVOC. Nie sú to len vône kvetov, ale aj látky spojené s listami, ihličím, kôrou, novým rastom či reakciou na prostredie. Výskum publikovaný v Proceedings of the National Academy of Sciences uvádza, že zvýšenie teploty zrýchľuje biosyntézu týchto látok aj ich difundovanie z rastlinných tkanív. Čiže keď sa po zime krajina znovu oteplí, nezačnú voňať iba narcisy a hyacinty. Ožíva celá chemická komunikácia rastlín a prostredia. Aj preto môže vzduch voňať „plnšie“ ešte skôr, než je všetko rozkvitnuté.
Do toho vstupuje pôda. A tá je na jar obrovský hráč. Veľmi známa „zemitá“ vôňa po daždi alebo pri prehrabnutí hliny má dokonca vlastné mená a vlastnú chémiu. American Chemical Society aj výskumníci z John Innes Centre pripomínajú, že za tento typ vône stojí najmä geosmín, látka produkovaná pôdnymi mikroorganizmami, najmä baktériami rodu Streptomyces. Na jar, keď sa pôda po zime rozmŕza, zvlhčuje a opäť sa viac prebúdza biologická aktivita, sa tento typ vône začína prejavovať omnoho častejšie. A keď zaprší, kvapky vody pomáhajú uvoľniť tieto látky zo zeme do vzduchu. Preto má prvý jarný dážď taký výrazný „živý“ pach, ktorý v hlbokej zime často takmer necítiť.
Časť odpovede je teda čisto vonku v prírode: po zime sa zvyšuje množstvo pachových látok, ktoré majú čo uvoľniť a kam sa uvoľniť. V zime je veľa prírodných zdrojov utíšených. Rastliny sú v pokoji, pôda býva zamrznutá alebo prekrytá snehom, biologická aktivita je menšia a veľa vôní sa do vzduchu jednoducho nedostáva v takej miere ako pri oteplení. To neznamená, že zima je úplne bez vôní. Aj v zime cítiť dym, mokré drevo, mráz, studenú zem či dym z vykurovania tuhými palivami. Len tých jemnejších a pestrejších prírodných pachových signálov býva menej. Na jar ich zrazu pribudne naraz viacero a vzduch sa zdá bohatší.
Svoje robí aj náš nos, ale trochu inak, než by sa mohlo zdať. Nie je to skôr príbeh o tom, že by jar sama o sebe prudko zosilnila čuch, ale skôr o tom, že zima vie čuch často tlmiť. Nos musí studený a suchý vzduch ohrievať a zvlhčovať, čo je jeho bežná práca. V zime je preto nosová sliznica viac zaťažovaná chladom a suchom. A navyše, upchatý nos pri nádche, alergii alebo zápale dutín je veľmi bežný dôvod, prečo človek cíti pachy slabšie. Mayo Clinic priamo uvádza, že upchatý nos pri nachladnutí je častou príčinou dočasne zníženého čuchu. Takže aj keď samotný zdravý čuch nemusí byť pri zmene počasia zásadne iný, zimné obdobie ho často zhoršuje nepriamo: cez suchší vzduch, podráždenie slizníc a častejšie nádchy.
Zaujímavé je, že celý ten jarný „návrat vôní“ je vlastne súhra viacerých drobných efektov, ktoré sa zbehnú naraz. Oteplenie pomáha pachovým látkam dostať sa do vzduchu. Rastliny a pôda začnú znovu aktívnejšie emitovať prchavé zlúčeniny. Dážď a vlhkosť zvýraznia zemité a rastlinné pachy. A človek už zároveň často nemá nos tak utlmený dlhým chladom alebo sezónnou nádchou. Keď sa to spojí v priebehu pár dní, vznikne ten známy pocit, že vonku je zrazu „oveľa viac vône než predtým“, hoci v skutočnosti ide o kombináciu chémie prostredia a našej telesnej skúsenosti.
Možno je na tom celé najkrajšie to, že jar sa neohlasuje iba vizuálne. Neprebúdza sa len farbou a svetlom, ale aj vôňou. A preto má človek po zime niekedy pocit, že vzduch zrazu ožil. Nejde o kúzlo v romantickom zmysle, aj keď tak pôsobí. Je to skôr veľmi pekná spolupráca fyziky, chémie, pôdy, rastlín a nosa. A keď sa to všetko po studených mesiacoch znovu poskladá, svet zrazu nevonia iba „viac“. Vonia znova ako miesto, kde sa niečo deje.
