V záhrade bohatého šľachtica sa kedysi mohol ukrývať malý domček, jaskyňa alebo chatrč. A v nej sedel zarastený muž v jednoduchom rúchu, čítal knihu, mlčal a premýšľal nad pominuteľnosťou života.
Nebýval tam preto, že by sa zriekol sveta z hlbokého duchovného presvedčenia. Niekedy ho majiteľ panstva najal, aby v záhrade pôsobil ako živý pustovník.
Z dnešného pohľadu to znie ako zvláštna kombinácia herca, domáceho miláčika a záhradnej dekorácie. V 18. storočí však mohlo ísť o znak vkusu, vzdelanosti a, samozrejme, dostatku peňazí.
O čo vlastne išlo
Takzvaní záhradní alebo okrasní pustovníci sa spájajú najmä s britskými a írskymi panstvami v 18. a na začiatku 19. storočia. Bolo to obdobie, keď sa menil vzhľad veľkých šľachtických záhrad.
Dokonale rovné chodníky a prísne usporiadané záhony postupne dopĺňali romantickejšie scenérie. Vznikali umelé ruiny, jaskyne, mostíky, chrámy a malé pustovne nazývané hermitáže. Záhrada už nemala iba pekne vyzerať. Mala v návštevníkovi vyvolať náladu a pripomínať obraz z básne alebo maľby.
Pustovňa mala predstavovať tiché miesto určené na premýšľanie. A keď v nej sedel skutočný zarastený samotár, celý výjav pôsobil ešte presvedčivejšie.
Pustovník ako súčasť záhrady
Úlohou takého človeka nebolo strihať živý plot ani polievať kvety. Mal jednoducho vyzerať ako múdry muž, ktorý sa vzdal bežného života.
Od pustovníka sa mohol očakávať jednoduchý odev, dlhé vlasy a brada, pokojné správanie a čo najmenej kontaktu s okolím. Mal bývať v malej chatrči alebo jaskyni na panstve, čítať, mlčať a príležitostne sa ukázať návštevám.
Jedna z najznámejších historiek sa spája s panstvom Painshill v Anglicku. Jeho majiteľ Charles Hamilton údajne hľadal človeka, ktorý by niekoľko rokov žil v záhradnej pustovni, nerozprával sa so služobníctvom a nestrihal si vlasy, bradu ani nechty. Za splnenie podmienok mal dostať odmenu.
Podľa často opakovaného príbehu však vybraný pustovník vydržal iba niekoľko týždňov a o miesto prišiel, keď ho našli v miestnej krčme. Nie všetky detaily tejto príhody sa dajú overiť rovnako spoľahlivo, no dobre ukazuje, aké požiadavky sa so záhradnými pustovníkmi spájali.
Bolo ich naozaj toľko?
Tu sa kuriózny príbeh trochu komplikuje. Pustovne boli v dobových záhradách pomerne rozšírené, no skutoční platení pustovníci boli pravdepodobne omnoho vzácnejší.
Historik Gordon Campbell, ktorý sa tejto téme podrobne venoval, upozorňuje, že záhradný pustovník mohol mať viacero podôb. Niekedy išlo o skutočného človeka. Inde ho nahradila figurína, pohyblivá mechanická postava alebo iba náznak jeho prítomnosti.
V pustovni mohla zostať otvorená kniha, okuliare položené na stole, presýpacie hodiny, lebka alebo neustlané lôžko. Návštevník mal nadobudnúť dojem, že záhadný obyvateľ práve na chvíľu odišiel.
To bolo pre majiteľa oveľa jednoduchšie. Drevený pustovník sa nesťažoval, neutekal do krčmy a nepotreboval výplatu.
Prečo to boháči robili
Nešlo iba o snahu pobaviť hostí. Záhradný pustovník mal predstavovať samotu, múdrosť, skromnosť a odstup od márnivého sveta. Bol živým symbolom človeka, ktorý odmietol bohatstvo a našiel pokoj v prírode.
Na tom je celý zvyk príjemne absurdný. Bohatý majiteľ si vo svojej drahej záhrade postavil umelú jaskyňu a zaplatil človeka, aby predstieral, že bohatstvo vôbec nepotrebuje.
Pustovník zároveň dodával záhrade príbeh. Hostia sa neprechádzali len medzi stromami a kvetmi. Objavovali tajomné zákutia, ruiny a osamelého mudrca, ktorý mal celé miesto naplniť melanchóliou a filozofickou náladou.
Bol to vlastne druh divadla, len namiesto javiska poslúžila celá záhrada.
Móda, ktorá nemohla trvať večne
Záujem o okrasné pustovne postupne slabol počas 19. storočia. Menil sa vkus, záhrady získavali iné podoby a predstava človeka zamestnaného ako mlčiaca atrakcia začala pôsobiť čoraz zvláštnejšie.
Mnohé hermitáže však zostali zachované. Dnes pripomínajú obdobie, keď záhrada nebola iba miestom s trávnikom a stromami, ale starostlivo pripraveným predstavením.
Záhradní pustovníci teda neboli úplne bežnou výbavou každého bohatého sídla. Skutočné pokusy najímať ich však existovali a samotná túžba mať v záhrade osamelého mudrca bola reálnou súčasťou dobovej módy.
A tak dávno pred záhradnými trpaslíkmi stáli v niektorých záhradách ich živí predchodcovia. Len boli väčší, zarastenejší a podstatne náročnejší na údržbu.
