Papierové slamky dnes poznáme najmä ako alternatívu k plastovým. V skutočnosti sú však oveľa staršie než plastové slamky a pôvodne nevznikli kvôli životnému prostrediu. Mali vyriešiť celkom praktický problém: prírodné steblá sa v nápojoch rozpadávali a mohli meniť ich chuť.
Modernú papierovú slamku vytvoril Marvin C. Stone, americký vynálezca a majiteľ továrne vo Washingtone. Patent na svoj výrobok s názvom „Artificial Straw“, teda umelá slamka, získal 3. januára 1888.
Ľudia pili cez rôzne trubičky už tisíce rokov. V Stoneových časoch sa však bežne používali najmä duté steblá raže. Boli lacné a prirodzene mali vhodný tvar, no vo vlhkom prostredí mäkli, rozpadávali sa a mohli v nápoji zanechať trávnatú príchuť alebo drobné kúsky.
Podľa často opakovaného príbehu si Stone tento problém uvedomil pri pití mätového nápoja cez ražné steblo. Presné okolnosti nie sú spoľahlivo doložené, no vieme, že chcel vytvoriť lacnú, pevnú a chuťovo neutrálnu náhradu prírodných slamiek.
Jeho riešenie bolo jednoduché. Pás papiera špirálovito navinul okolo valcovitého predmetu, jednotlivé časti zlepil a vytvoril úzku papierovú trubičku. Stone už vyrábal papierové náustky na cigarety, takže s podobným spôsobom spracovania papiera mal skúsenosti.
Aby sa slamka po vložení do nápoja okamžite nerozmočila, používal sa papier ošetrený parafínom. Ten odpudzoval vodu a pomáhal slamke udržať si tvar dostatočne dlho na vypitie nápoja.
Stoneov nápad sa uchytil a jeho firma začala papierové slamky vyrábať vo veľkom. Až oveľa neskôr ich na trhu postupne vytlačili plastové slamky, ktoré boli odolnejšie a lacné na masovú výrobu. Keď sa však začali riešiť problémy s jednorazovými plastmi, papierová slamka sa po desaťročiach opäť dostala do popredia.
Je na tom trochu ironické, že výrobok považovaný za modernú ekologickú náhradu je v skutočnosti návratom k nápadu z 19. storočia. Papierová slamka teda nezačala ako záchrana pred plastom, ale ako spôsob, ako si vypiť nápoj bez rozmočeného stebla v ústach.
