Je to jedna z tých otázok, pri ktorých sa človek najprv trochu uškrnie, potom sa možno zatvári znechutene a nakoniec si povie: dobre, ale prečo to vlastne niekto robí?
Jedenie šušňov, odborne označované ako mukofágia, patrí medzi témy, o ktorých sa v slušnej spoločnosti veľmi nerozpráva. A keď už áno, väčšinou skôr v podobe vtipu, napomenutia dieťaťa alebo trapasu zo školskej lavice. Lenže práve preto je to zaujímavé. Nie preto, že by išlo o niečo výnimočne dramatické, ale preto, že ide o veľmi ľudský, trochu nechutný a zároveň prekvapivo bežný zvyk.
V redakcii sme sa preto pozreli na to, prečo niektorí ľudia šušne nielen vyberajú z nosa, ale ich aj zjedia. Je za tým chuť? Zvedavosť? Zvyk? Alebo dokonca niečo hlbšie?
Najprv: čo sú vlastne šušne?
Šušne sú v podstate zaschnutý nosový hlien. Nosová sliznica vytvára hlien preto, aby zvlhčovala vnútro nosa a zachytávala prach, peľ, drobné nečistoty, baktérie či vírusy z vdychovaného vzduchu. Inými slovami, nos nie je len ozdobný výbežok na tvári. Je to aj filter.
Keď hlien vyschne, vzniknú tvrdšie alebo lepkavejšie kúsky, ktoré môžu v nose prekážať, štekliť alebo jednoducho vyvolať pocit, že ich treba odstrániť. A tu sa dostávame k prvej časti celého správania: špáranie sa v nose.
To je oveľa bežnejšie, než si ľudia radi priznávajú. Výskum z 90. rokov medzi dospelými ukázal, že veľká väčšina opýtaných priznala špáranie sa v nose. Podobný výskum medzi tínedžermi zistil, že tento zvyk je veľmi rozšírený aj u mladších ľudí. To však ešte neznamená, že všetci šušne aj jedia. Táto druhá časť je menej preskúmaná a spoločensky oveľa väčšie tabu.
Prvé vysvetlenie: zvedavosť a detské objavovanie sveta
Pri deťoch je jedno z najjednoduchších vysvetlení úplne obyčajná zvedavosť. Malé deti spoznávajú svet cez ruky, ústa, dotyk, chuť a opakovanie. To, čo dospelému pripadá nechutné, môže byť pre dieťa len ďalší zvláštny objav: „Aha, toto mám v nose. Čo to je? Aké to je?“
Nejde o veľkú filozofiu. Dieťa ešte nemusí mať pevne vytvorený pocit spoločenského hanbenia, hygienických pravidiel alebo toho, čo sa „patrí“. V určitom veku je telo jednoducho predmet skúmania.
Podobne deti ochutnávajú piesok, oblizujú hračky, strkajú si do úst prsty alebo skúšajú veci, nad ktorými dospelí len krútia hlavou. Jedenie šušňov tak môže byť v detstve skôr kombináciou zvedavosti, dostupnosti a nedostatočne vybudovaných zábran.
Druhé vysvetlenie: chuť a jednoduchá odmena
Áno, znie to zvláštne, ale aj chuť môže zohrávať úlohu. Nosový hlien obsahuje okrem vody a bielkovín aj soli a rôzne zachytené čiastočky. Niektorí ľudia opisujú šušne ako slané. A práve slaná chuť môže byť pre časť ľudí dôvodom, prečo sa z nepríjemného zvyku stane opakované správanie.
Nie je to tak, že by telo „potrebovalo šušne“ ako výživový doplnok. To by bolo prehnané tvrdenie. Skôr ide o drobnú zmyslovú spätnú väzbu: človek niečo urobí, dostane nejaký pocit alebo chuťový podnet a mozog si to môže spojiť s malou odmenou.
Pri zvykoch často nejde o veľké potešenie. Niekedy stačí veľmi malý, okamžitý podnet.
Tretie vysvetlenie: zvyk, nuda a sebaupokojenie
Mnohé podobné správania vznikajú obyčajne. Človek si špára v nose, hryzie nechty, trhá kožičku okolo prstov, škrabe si jedno miesto na koži alebo sa hrá s vlasmi. Nie preto, že by nad tým hlboko premýšľal, ale preto, že ruky si niečo našli.
Pri jedení šušňov môže ísť o podobný mechanizmus. Najprv sa odstráni niečo, čo v nose prekáža. Potom príde automatický pohyb. A po čase sa z toho môže stať návyk, ktorý sa objavuje pri nude, napätí, strese alebo sústredení.
To neznamená, že každý človek, ktorý to robí, má psychický problém. Väčšina podobných zvykov je skôr bežná, hoci spoločensky nevhodná. Odborný pojem rhinotillexomania sa používa najmä vtedy, keď je špáranie sa v nose nutkavé, časté, spôsobuje poranenia alebo človeku výrazne zasahuje do života.
Je na tom niečo evolučné?
Tu sa veci stávajú zaujímavými. Špáranie sa v nose a následné jedenie hlienu nie je pozorované len u ľudí. Výskumníci opísali podobné správanie aj u viacerých druhov primátov, vrátane ľudoopov. Známy je napríklad prípad lemura ksukola chvostnatého, ktorý si pomocou svojho dlhého prsta vyberal hlien z nosa a následne ho olizoval.
To automaticky neznamená, že jedenie šušňov má jasný evolučný význam. Príroda je plná správaní, ktoré nemusia mať veľkú výhodu, len sa jednoducho dejú. No fakt, že podobné správanie existuje aj u iných primátov, naznačuje, že nejde len o „moderný zlozvyk detí v škôlke“.
Niektorí vedci uvažovali aj nad tým, či by konzumácia nosového hlienu nemohla mať nejaký súvis s imunitou. Hlien totiž zachytáva mikróby a obsahuje látky súvisiace s obrannými mechanizmami tela. Problém je, že pri šušňoch ide zatiaľ skôr o hypotézy než o dobre potvrdený fakt.
Jednoducho povedané: tvrdenie, že jedenie šušňov „posilňuje imunitu“, dnes nemožno brať ako overenú pravdu. Je to skôr lákavo znejúca predstava, ktorá sa šíri ľahšie než vedecká opatrnosť.
Je to nebezpečné?
Vo väčšine bežných prípadov pravdepodobne nejde o niečo dramatické. Telo aj tak veľkú časť nosového hlienu prirodzene posúva smerom do hrdla a človek ho nevedomky prehĺta. To je normálna súčasť fungovania dýchacích ciest.
Rozdiel je však v tom, že pri vyberaní šušňov prstom sa do nosa môžu dostať mikróby z rúk a naopak, mikróby z nosa sa môžu prenášať ďalej na predmety okolo. Navyše časté alebo hrubé špáranie môže podráždiť sliznicu, spôsobiť krvácanie alebo drobné ranky.
Preto nejde o zvyk, ktorý by bolo rozumné odporúčať. Skôr platí: ak sa to deje občas, najmä u detí, je to ľudsky pochopiteľné. Ak je to časté, nutkavé, spôsobuje krvácanie alebo zranenia, už má zmysel riešiť to citlivo a prípadne aj s odborníkom.
Tak prečo to teda niektorí ľudia robia?
Najpravdepodobnejšia odpoveď je menej senzačná, než by sa možno čakalo. Niektorí ľudia jedia šušne preto, že sa tento zvyk spojí so zvedavosťou, chuťou, nudou, automatickým správaním alebo sebaupokojením. U detí ide často o objavovanie tela a slabšie spoločenské zábrany. U dospelých skôr o zvyk, ktorý pretrval, alebo o správanie spojené so stresom a napätím.
A hoci sa okolo tejto témy objavujú rôzne tvrdenia o imunite, vedecky najistejšie je povedať toto: šušne majú v nose svoju funkciu, ale na tanieri ani na prste žiadnu veľkú slávu nezažívajú.
Možno je na celej veci najzaujímavejšie práve to, že aj také malé, trápne a trochu nechutné správanie ukazuje, ako zvláštne funguje ľudské telo, návyky aj spoločenské pravidlá. Nos si robí svoju prácu. Ruky si občas robia, čo chcú. A kultúra nám potom pripomenie, že nie všetko, čo je biologicky možné, je aj spoločensky elegantné.
