V druhej polovici 17. storočia sa v časti Švédska odohralo niečo, čo dnes znie ako zmes hororu a kolektívnej paniky: v dedinách a farách sa začalo hovoriť, že čarodejnice v noci unášajú deti na miesto menom Blåkulla. Jedným z najznámejších ohnísk tejto hystérie bola Mora v kraji Dalarna. To, čo sa začalo ako detské rozprávanie a strach rodičov, sa zmenilo na skutočné vyšetrovania, súdy a popravy.
Nešlo pritom o rozprávku v zmysle „ľudia si kedysi všeličo namýšľali“. Vtedajší rodičia to brali smrteľne vážne. Podľa dobových predstáv mali čarodejnice brať deti počas noci na čarodejnícky sabat do Blåkully, kde sa vraj všetko dialo naopak, vládol tam chaos a človek sa mohol zapliesť s diablom. National Geographic pripomína, že práve po takýchto detských výpovediach sa vo Švédsku v roku 1668 rozbehli najznámejšie procesy a strach z čarodejníc potom pretrval ešte dlho.
Ak sa zaostrí na samotnú Moru, zvláštnosť príbehu je ešte silnejšia. Do malej komunity začali prichádzať výpovede detí, ktoré tvrdili, že ich v noci odvádzali ženy preč z dediny. Nehovorili pritom len neurčité strašidelné vety, ale podávali podrobné opisy ciest, jedla, tancov aj toho, čo sa vraj v Blåkulle dialo. Smithsonian píše, že v More sa z týchto obvinení stala jedna z najznámejších epizód čarodejníckej hystérie v rokoch 1668 až 1676.
Práve to na celej veci pôsobí tak absurdne. Dospelí sa nebáli len „zlých žien“ v abstraktnom zmysle. Báli sa konkrétnych nočných únosov vlastných detí. Deti zasa opisovali, že ich čarodejnice brali na sabat, niekedy proti ich vôli, inokedy po prehováraní. V švédskom folklóre sa Blåkulla spájala s obdobím okolo Veľkej noci a s predstavou, že práve vtedy sú čarodejnice najaktívnejšie. Aj preto sa neskôr vo Švédsku objavili bonfire, zamykanie domov a ďalšie ochranné zvyky proti čarodejniciam.
Najsilnejší nepokoj vyvoláva to, že táto panika nestála len na klebetách dospelých, ale najmä na detských svedectvách. A tie boli často brané ako veľmi vážne dôkazy. PubMed zhrňuje odbornú štúdiu o švédskej hystérii z rokov 1670–1671 a uvádza, že v Rättviku skúmal autor až 809 detských výpovedí. Výsledok naznačil, že schopnosť odlišovať realitu od fantázie, ako aj sklon opakovať stereotypné príbehy, súviseli s vekom, vplyvom iných detí aj spôsobom vypočúvania. Inak povedané: čím viac sa deti pýtali a čím viac príbehov medzi sebou počuli, tým ľahšie sa strach šíril ďalej.
To zároveň ponúka aj najrozumnejšie vysvetlenie celej udalosti. Dnes historici a výskumníci tento jav nevnímajú ako dôkaz, že niekto naozaj lietal s deťmi na čarodejnícke stretnutia. Skôr ako kombináciu silného folklóru, náboženského strachu, tlaku autorít a kolektívnej sugescie. Keď deti rozprávali podobné príbehy, dospelí ich nepovažovali za hru alebo fantáziu, ale za potvrdenie toho, čo už spoločnosť považovala za možné. A keď sa raz komunita rozhodne, že neviditeľná hrozba je reálna, začne ju vidieť takmer všade.
Dôležité je aj to, že následky boli veľmi reálne. National Geographic píše, že po týchto obvineniach boli vo Švédsku obvinené stovky žien a mnohé skončili odsúdené na smrť. Smithsonian dodáva, že keď sa neskôr začala pravdivosť detských výpovedí spochybňovať, niektoré deti priznali, že klamali. Panika sa tým napokon zlomila, ale až po tom, čo za sebou zanechala obete.
Možno je na tomto príbehu najzvláštnejšie to, že jeho jadrom nebola len viera v čarodejnice, ale strach o deti. Práve ten z neho urobil niečo oveľa silnejšie než obyčajnú poveru. V malej švédskej komunite sa raz rozšírila predstava, že noc nie je len tmavá, ale aj plná únoscov z iného sveta. A stačilo to na to, aby sa dedina začala báť vlastných susediek viac než tmy samotnej.
