Znie to zvláštne, ale kedysi sa na rodinnej fotografii mohol objaviť aj človek, ktorý už nežil. Nie ako duch, nie ako trik, ale ako súčasť skutočného pohrebného zvyku.
Dnes by taká predstava mnohým ľuďom pripadala nepríjemná, šialená a až desivá. V 19. storočí však mala posmrtná fotografia úplne iný význam. Pre rodinu to často nebola morbídna atrakcia, ale posledná možnosť mať podobizeň človeka, ktorého už nikdy neuvidí.
O čo vlastne išlo
Posmrtná fotografia, známa aj ako post-mortem fotografia, bola rozšírená najmä v 19. storočí, často sa spája s viktoriánskym obdobím. Rodiny si nechávali fotografovať zosnulých príbuzných krátko po smrti, niekedy samostatne, inokedy spolu so živými členmi rodiny.
Zosnulý mohol byť uložený v posteli, v kresle, v rakve alebo naaranžovaný tak, aby pôsobil, akoby pokojne spal. Pri deťoch sa často používali kvety, prikrývky, hračky alebo slávnostné oblečenie. Cieľom nebolo vystrašiť, ale zachovať spomienku.
Treba si uvedomiť jednu dôležitú vec: fotografia nebola samozrejmosť. Dnes má človek v mobile stovky záberov rodiny, detí, domácich miláčikov aj obeda ktorý jedol minulý týždeň. V 19. storočí však mohla byť fotografia drahá, výnimočná a pre mnohé rodiny vzácna udalosť. Niektorí ľudia, najmä malé deti, sa počas života nestihli dať nikdy odfotiť. Posmrtná fotografia tak mohla byť prvou a zároveň poslednou fotografiou, ktorú po nich rodina mala.
Prečo je to dnes také zvláštne
Na prvý pohľad je na tom najzvláštnejšie to, že mŕtvy človek bol súčasťou rodinného portrétu. Lenže ešte zaujímavejšie je, ako veľmi sa zmenil náš vzťah k smrti.
V minulosti bola smrť oveľa viac prítomná v domácnosti. Ľudia často zomierali doma a rodina sa o telo starala pred pohrebom sama alebo s pomocou najbližšieho okolia. Dnešný svet smrť skôr odsúva do nemocníc, pohrebných služieb a pietnych priestorov. Vtedy bola súčasťou bežného života oveľa viditeľnejšie.
Aj preto posmrtné fotografie nemuseli pôsobiť na dobových ľudí tak šokujúco, ako pôsobia na nás. Boli súčasťou smútenia, podobne ako čierne oblečenie, pramienky vlasov uchovávané v medailónoch alebo pamätné predmety po zosnulom.
Z dnešného pohľadu sú tieto fotografie zvláštne aj preto, že niektoré zosnulé osoby na nich vyzerajú pokojne, takmer živo. Fotograf alebo rodina sa niekedy snažili vytvoriť obraz „posledného spánku“. Mŕtvy človek nebol zobrazený dramaticky, ale jemne, ticho a dôstojne. Práve táto zvláštna hranica medzi životom a smrťou dnes na mnohých ľudí pôsobí mrazivo.
Čo za tým bolo
Za týmto zvykom nebola túžba po senzácii. Skôr smútok, pamäť a potreba mať niečo hmatateľné.
V 19. storočí bola úmrtnosť detí vyššia než dnes a mnohé rodiny prišli o dieťa veľmi skoro. Ak pred smrťou nevznikla žiadna fotografia, posmrtný portrét bol jedinou možnosťou, ako si uchovať jeho tvár. To znie smutne, ale zároveň veľmi ľudsky.
Fotografia sa tak stala predmetom spomínania. Niečím, čo sa dalo vložiť do rámu, albumu alebo schovať ako rodinnú pamiatku. V čase, keď neexistovali videá, sociálne siete ani bežné momentky, mala jedna fotografia obrovskú emocionálnu hodnotu.
Existuje viacero spôsobov, ako tieto zábery vznikali. Niektoré ukazovali zosnulého otvorene ako mŕtveho, napríklad ležiaceho v rakve alebo na lôžku. Iné sa snažili navodiť dojem pokojného odpočinku. Pri niektorých fotografiách sa dokonca dodatočne zvýrazňovali líca alebo oči, aby obraz pôsobil živšie. Nebolo to však pravidlo pri každej takejto fotografii.
Pozor na moderné mýty
Okolo viktoriánskych posmrtných fotografií sa dnes šíri aj veľa omylov. Na internete sa často objavujú staré portréty s tvrdením, že na nich je mŕtvy človek, hoci to vôbec nemusí byť pravda.
Stuhnutý výraz, zvláštne oči alebo veľmi nehybná póza ešte neznamenajú, že človek na fotografii bol po smrti. Staré fotografovanie si vyžadovalo, aby ľudia chvíľu vydržali bez pohybu, inak bol obraz rozmazaný. Preto pôsobia niektoré staré portréty strnulo aj vtedy, keď sú na nich úplne živí ľudia.
Často sa tiež tvrdí, že kovové stojany za ľuďmi slúžili na držanie mŕtvych tiel v stoji. Toto vysvetlenie je skôr moderný mýtus. Takéto stojany sa používali najmä na to, aby živým fotografovaným osobám pomohli zostať nehybné počas záberu.
Posledná pamiatka, nie strašidelná atrakcia
Posmrtná fotografia dnes pôsobí tajomne, zvláštne a miestami až nepríjemne. No vo svojej dobe často plnila veľmi jednoduchú úlohu: pomáhala ľuďom zapamätať si tvár niekoho, koho stratili.
A práve v tom je celá kuriozita najsilnejšia. To, čo dnes vyzerá ako bizarný obraz z minulosti, bolo kedysi pre niektoré rodiny posledným kúskom blízkosti.
