Dôležité stretnutie šľachticov sa malo skončiť urovnaním politického sporu. Namiesto toho sa pod účastníkmi prelomila podlaha a desiatky z nich spadli cez budovu až do jamy naplnenej ľudskými výkalmi.
Znie to ako vymyslená stredoveká historka s poriadne čiernym humorom. Erfurtská latrínová katastrofa sa však skutočne odohrala a zaznamenali ju viaceré dobové pramene.
Stretnutie, ktoré malo priniesť mier
K udalosti došlo 26. júla 1184 v Erfurte, ktorý dnes leží v nemeckej spolkovej krajine Durínsko. Do mesta prišiel mladý nemecký kráľ Henrich VI., neskorší cisár Svätej ríše rímskej.
Henrich sa pokúšal urovnať spor medzi mohučským arcibiskupom Konrádom a durínskym krajinským grófom Ľudovítom III. Presná príčina ich nepriateľstva nie je úplne jasná, pravdepodobne však súvisela s územnými a mocenskými záujmami v regióne.
Kráľ preto zvolal stretnutie, ktoré sa niekedy označuje ako „Hoftag“. Nešlo o parlament v dnešnom zmysle, ale o zhromaždenie panovníka, šľachticov, cirkevných hodnostárov a ďalších vplyvných ľudí, na ktorom sa riešili politické a právne otázky.
Na rokovanie prišlo nezvyčajne veľa účastníkov. Práve ich množstvo sa stalo problémom, ktorý v tej chvíli nikto nepredpokladal.
Podlaha nevydržala nápor hostí
Stretnutie prebiehalo na hornom poschodí budovy neďaleko erfurtskej katedrály. Zdroje sa v presnom určení miesta rozchádzajú. Niektoré hovoria o sídle arcibiskupa, iné o budove patriacej k miestnej katedrálnej kapitule.
Isté je, že išlo o staršiu stavbu s drevenými podlahami a nosnými trámami. Keď sa v jednej miestnosti zhromaždilo množstvo šľachticov a ich sprievod, konštrukcia záťaž nevydržala.
Podlaha horného poschodia sa náhle prelomila. Ľudia spolu s kusmi dreva a nábytku dopadli na podlažie pod nimi. Ani jeho konštrukcia však náraz veľkého množstva tiel a trosiek neudržala.
Časť účastníkov preto prepadla ešte hlbšie – do priestoru, v ktorom sa nachádzala latrínová jama. Tá slúžila na zhromažďovanie ľudských výkalov a ďalšieho odpadu z budovy.
Nie všetky obete zomreli vo výkaloch
V populárnych verziách príbehu sa často tvrdí, že približne šesťdesiat šľachticov jednoducho spadlo do latríny a utopilo sa v jej obsahu. Skutočný priebeh bol zrejme o niečo zložitejší.
Časť ľudí pravdepodobne zahynula už pri samotnom páde. Niektorých zasiahli trámy, podlaha alebo ďalšie padajúce trosky. Ďalší mohli zostať zakliesnení pod drevom a telami ostatných účastníkov.
Niekoľko obetí však skutočne skončilo priamo v latrínovej jame. Dobové záznamy opisujú, že niektorých sa podarilo s veľkými ťažkosťami vytiahnuť, zatiaľ čo iní sa v nahromadenom odpade zadusili alebo utopili.
Presný počet mŕtvych nie je možné s úplnou istotou určiť. Najčastejšie sa uvádza približne šesťdesiat obetí, medzi ktorými boli viacerí významní šľachtici. Ďalší účastníci utrpeli zranenia.
Kráľa zachránilo miesto pri okne
Samotný Henrich VI. katastrofu prežil. Podľa tradičného opisu sedel spolu s arcibiskupom Konrádom v kamennej okennej nike alebo na pevnejšej časti miestnosti, ktorá sa neprepadla spolu s drevenou podlahou.
Obaja tak zostali vo výške nad zrúteným vnútrom budovy. Z bezpečného miesta ich museli dostať pomocou rebríkov. Ľudovít III., ktorého spor sa malo stretnutie pokúsiť vyriešiť, údajne spadol spolu s ostatnými, ale podarilo sa ho zachrániť.
Niektoré podrobnosti môžu pochádzať z neskoršieho rozprávania a dobové kroniky sa v detailoch líšia. Zhodujú sa však v podstate udalosti: zhromaždenie sa prepadlo cez poškodenú konštrukciu budovy a časť účastníkov skončila v odpadovej jame.
Prečo sa pod budovou nachádzala taká jama?
Stredoveké latríny nemali kanalizáciu ani splachovací systém, aký poznáme dnes. Odpad niekedy padal priamo von cez otvor v stene, inokedy sa zhromažďoval v jame pod budovou alebo v jej tesnej blízkosti.
Takéto jamy bolo potrebné pravidelne vyprázdňovať. Bola to však nepríjemná a nebezpečná práca, ktorá sa často odkladala. V uzavretom priestore sa preto mohlo nahromadiť veľké množstvo rozkladajúceho sa odpadu.
Presné rozmery erfurtskej jamy ani množstvo jej obsahu nepoznáme. Musela však byť dostatočne hlboká a zaplnená na to, aby z nej časť ľudí nedokázala bez pomoci uniknúť. Situáciu ešte zhoršovali padajúce trosky a množstvo obetí nahromadených v malom priestore.
Skutočná udalosť, ktorú prikrášlili legendy
Príbeh sa v priebehu storočí stal súčasťou miestnych povestí. Neskoršie verzie menili miesto stretnutia, mená obetí aj okolnosti pádu. Objavili sa dokonca príbehy o šľachticovi, ktorý vraj pred katastrofou používal slovné spojenie o utopení v latríne ako prísahu a nakoniec presne takým spôsobom zahynul.
Takéto detaily patria skôr k folklóru než k spoľahlivo doloženej histórii. Samotná katastrofa však nie je legendou. Spomínajú ju stredoveké kroniky aj správa vo veršoch vytvorená krátko po udalosti.
Pri erfurtskej katastrofe teda netreba nič prikrášľovať. Dôležité politické rokovanie sa naozaj skončilo tým, že sa pod šľachticmi zrútila podlaha a mnohí prepadli až do latrínovej jamy.
Stretnutie, na ktoré sa nezabudlo
Spor, ktorý mal Henrich VI. vyriešiť, zostal po katastrofe pravdepodobne nevyriešený. Kráľ podľa neskorších správ opustil Erfurt krátko po udalosti.
Z bežného politického rokovania sa tak stal jeden z najbizarnejších zaznamenaných stavebných kolapsov stredoveku. Mocné postavenie, šľachtický titul ani miesto po boku kráľa v tej chvíli nepomohli. Rozhodovalo najmä to, kto sedel na drevenej podlahe a kto mal šťastie na pevný kus kameňa.
