Predstava dediny, v ktorej ľudia zrazu nekontrolovane vybuchujú do smiechu, znie ako absurdný vtip. Lenže v roku 1962 sa vtedajšej Tanganike, dnešnej Tanzánii, odohral prípad, ktorý sa dodnes spomína ako jedna z najčudnejších epidémií 20. storočia: vlna záchvatov smiechu, ktorá sa začala medzi školáčkami a postupne zasiahla aj ďalšie komunity. O udalosti dokonca vznikla aj odborná medicínska správa už v roku 1963.
Treba však hneď pripomenúť jednu vec. V populárnych verziách sa tento príbeh niekedy prikrášľuje: raz sa píše, že to trvalo celé roky, inokedy sa mieša smiech so zívaním, akoby šlo o jednu zvláštnu „nákazu správania“. Serióznejšie opisy hovoria najmä o záchvatoch smiechu, plaču, nepokoja a ďalších telesných ťažkostiach. A aj dĺžka sa v zdrojoch trochu líši – zvyčajne sa spomína približne rok a pol, niekde aj dlhšie doznievanie v širšom okolí.
Všetko sa začalo na dievčenskej internátnej škole pri jazere Viktória. Podľa neskorších opisov sa prvé záchvaty objavili u troch dievčat a potom sa šírili medzi ďalšími. Školské vyučovanie bolo narušené natoľko, že školu museli zatvoriť. Tým sa však problém nestratil. Keď sa žiačky vrátili domov, podobné záchvaty sa objavili aj v ďalších dedinách a školách v okolí. Rôzne zdroje uvádzajú, že postihnutých bolo približne tisíc ľudí a zatvorených bolo najmenej 14 škôl.
Práve to je na tomto príbehu také zarážajúce. Nešlo o smiech z radosti ani o nejakú veľkú spoločnú zábavu. Smiech sa tu skôr správal ako príznak stresu: prichádzal v záchvatoch, miešal sa s plačom, slabosťou, nepokojom, bolesťami, niekedy aj mdlobami alebo dýchacími ťažkosťami. Inak povedané, navonok to vyzeralo komicky, ale pre ľudí, ktorí to zažívali, to vôbec nebolo veselé. Aj preto viacerí autori neskôr upozorňovali, že označenie „epidémia smiechu“ je síce zapamätateľné, ale zároveň trochu zavádzajúce.
Najčastejšie vysvetlenie dnes patrí do oblasti takzvanej masovej psychogénnej alebo sociogénnej choroby. Ide o jav, pri ktorom sa v súdržnej skupine rýchlo šíria reálne príznaky bez toho, aby sa našla jasná organická príčina, napríklad vírus alebo jed. Odborné prehľady uvádzajú, že takéto udalosti sa zvyknú objavovať najmä v uzavretých kolektívoch, pod silným tlakom a úzkosťou, pričom častejšie zasahujú deti a dospievajúcich.
To však neznamená, že si ľudia niečo len „nahovárali“. Príznaky boli skutočné, len ich pôvod zrejme nebol infekčný. Výskumníci sa prikláňajú k tomu, že svoju úlohu zohralo napätie, prísne školské prostredie a širšie spoločenské zmeny, ktoré región v tom čase zažíval. Neskoršie odborné texty zároveň upozorňujú, že okolo prípadu vzniklo veľa zveličení – napríklad predstavy, že šlo o doslova nákazlivý smiech, o tajomný vírus alebo o nejaký jedovatý vplyv z prostredia. Na to sa presvedčivé dôkazy nenašli.
Možno práve preto je tento príbeh dodnes taký silný. Na prvý pohľad pôsobí takmer smiešne, no v skutočnosti ide o zvláštny stret psychiky, kolektívu a stresu. A hoci sa v ľudovej predstave z neho stala „dedina, kde sa všetci smiali“, realita bola menej veselá a o to fascinujúcejšia: išlo o skutočnú kuriozitu, pri ktorej telo a nervy zareagovali spôsobom, ktorý dodnes pôsobí takmer neuveriteľne. Podľa dostupných opisov pritom nikto nezomrel a postihnutí sa napokon zotavili.
