V severnom Mexiku existuje komunita, kde sa človek môže cítiť zvláštne zmätený: prašná cesta, polia, kone, jednoduché domy… a okolo veľa ľudí so svetlými vlasmi a modrými očami. Na prvý pohľad to pôsobí takmer nereálne, akoby sa kúsok severnej Európy omylom ocitol v púšti štátu Chihuahua. Lenže nejde o legendu ani internetový výmysel. Ide o mennonitské osady, medzi nimi aj El Sabinal.
Hneď však treba ubrať z preháňania. Internet občas z takýchto miest robí „dediny, kde sú všetci blond a modrookí“. To nie je presné. Aj samotní mennoniti upozorňujú, že nie všetci vyzerajú rovnako a nie všetci žijú rovnako konzervatívne. Napriek tomu je pravda, že v niektorých komunitách v Chihuahue je svetlý vzhľad natoľko častý, že návštevníkov okamžite udrie do očí. Reuters o tejto komunite písal priamo ako o skupine „blue-eyed, blond-haired people“ a AFP zároveň pripomenula, že predstava „všetci sú takíto“ je skôr skratka než úplný obraz reality.
O čo teda vlastne ide? Nie o záhadný ostrov, kde majú ľudia zmenené gény ani o nejakú stratenú kolóniu zo škandinávskeho románu. Ide o mennonitov, kresťanské anabaptistické hnutie s koreňmi v Európe. Britannica uvádza, že mennoniti sa po prenasledovaní presúvali zo Švajčiarska, južného Nemecka a Alsaska aj do oblastí vtedajšieho Ruskej ríše a neskôr mnohí odišli do Severnej Ameriky, vrátane Manitoby v Kanade. Do Mexika sa potom časť z nich dostala v 20. rokoch 20. storočia. Podľa výskumu z Cambridge ich do Chihuahua pozvala vláda prezidenta Álvara Obregóna, ktorá im sľúbila ochranu a viaceré výnimky, aby si mohli uchovať svoj spôsob života.
Práve v tom je celé jadro tejto kuriozity. Miesto, ktoré zvonka vyzerá „neuveriteľne európsky“, neleží v Nemecku ani v Holandsku, ale v Mexiku. A nejde len o črty tváre. Reuters opisuje komunity v Chihuahue ako prostredie, kde si mennoniti v rámci osád vybudovali takmer všetko, čo potrebujú, od škôl po obchody. Mnohí hovoria po plautdietski, teda dolnonemeckým jazykom, a tradičný spôsob života sa dlho opieral o farmárčenie, veľké rodiny a pomerne obmedzený kontakt s okolitým svetom.
Preto to celé pôsobí tak zvláštne. V krajine, ktorú si veľa ľudí spája skôr so španielčinou, mestským ruchom, indiánskym a miešaným dedičstvom či koloniálnou architektúrou, naraz existuje komunita, kde sú bežné dlhé šaty, traky, koče, dolnonemčina a veľmi často aj svetlé vlasy a modré oči. Je to ten typ reality, ktorý znie ako trik, ale v skutočnosti je len výsledkom migrácie, náboženskej identity a dlhého života v uzavretejších komunitách.
Vysvetlenie teda nie je mystické. Svetlý vzhľad súvisí najmä s pôvodom tejto skupiny a s tým, že komunity boli dlho pomerne uzavreté a snažili sa zachovávať vlastné tradície, jazyk aj rodinný život. Britannica priamo opisuje, že mennoniti historicky žili v polosamostatných vidieckych komunitách a Reuters dodáva, že aj v Mexiku hľadali farmársku pôdu, izoláciu od vonkajšieho sveta a možnosť zachovať si náboženstvo. Inými slovami: nejde o záhadu, ale o dosť učebnicový príklad toho, ako dokáže história migrácie zanechať veľmi viditeľnú stopu na jednom konkrétnom mieste.
Zároveň by bola chyba predstaviť si El Sabinal a podobné osady ako časovú kapsulu bez zmien. AFP upozornila, že medzi mennonitmi v Mexiku sú konzervatívnejšie aj modernejšie skupiny, niektoré používajú technológie viac, iné menej, a ani vzhľad obyvateľov nie je úplne jednotný. V samotnom Sabinale podľa tejto správy prišla elektrina len niekoľko rokov pred publikovaním článku a časť ľudí sa s takouto zmenou nechcela zmieriť. Aj to ukazuje, že nejde o skamenený svet, ale o živú komunitu, ktorá sa mení a zároveň si chráni vlastnú identitu.
Možno je na tom najzaujímavejšie práve to, ako rýchlo si človek začne v hlave vymýšľať exotické vysvetlenia. V skutočnosti je príbeh tejto „blond dediny“ oveľa triezvejší a zároveň zaujímavejší: žiadne tajomné plemeno, žiadna záhada, ale stopy dávnych presunov cez Európu, Rusko, Kanadu a napokon Mexiko. A výsledok? Miesto, kde modré oči v mexickej púšti nepôsobia ako chyba matrixu, ale ako pripomienka toho, kam až sa vie história ľudí presťahovať.
