Piatok 13. má zvláštnu schopnosť zmeniť obyčajný deň na niečo, pri čom sa aj úplne racionálni ľudia na chvíľu zamyslia, či si radšej neodložiť cestu, podpis zmluvy alebo aspoň neísť pod rebrík. V redakcii sme sa pozreli na to, prečo sa práve tento dátum tak pevne spojil s nešťastím. Prečo vlastne 13-teho? Prečo nie 27-meho? A prvá dôležitá odpoveď je táto: nevymyslel to jeden človek ani to nespôsobila jedna konkrétna udalosť. Skôr sa spojili dve staršie povery – nešťastný piatok a nešťastná trinástka – a až neskôr z toho vznikol konkrétny strašiak menom piatok 13.
Na prvé zamyslenie sa často objaví známa legenda o templároch, ktorých dal francúzsky kráľ zatknúť v piatok 13. októbra 1307. Znie to výborne, lenže historici folklóru upozorňujú, že to zrejme nie je skutočný pôvod povery, ale skôr neskorší príbeh, ktorý sa na ňu nalepil. Knižnica Kongresu v USA píše celkom jasne, že presný začiatok tejto viery sa hľadá ťažko, no samotná predstava, že piatok 13. je nešťastný, nie je staroveká ani stredoveká v podobe, v akej ju poznáme dnes. Najstaršie doložené zmienky o tejto kombinácii vedú skôr do Francúzska 19. storočia.
To však neznamená, že by piatok a číslo 13 boli dovtedy „nevinné“. Obe mali podozrivú povesť už samy osebe. Pri piatku sa často spomína kresťanská tradícia, podľa ktorej bol Ježiš ukrižovaný v piatok, a práve preto sa piatok v niektorých častiach kresťanskej Európy spájal s pôstom, odriekaním a neveselou symbolikou. Pri trinástke je situácia ešte hmlistejšia. Veľmi často sa spája s Poslednou večerou a predstavou, že pri stole sedelo 13 ľudí, ale ani tu nemáme jeden čistý, overený moment, od ktorého by sa všetko začalo. Folkloristi skôr hovoria, že nešťastný piatok a nešťastná trinástka boli dve staršie povery, ktoré sa v určitom čase spojili.
A práve to spojenie je zrejme kľúč. Library of Congress aj Britannica uvádzajú, že najstaršie písomné odkazy na nešťastný piatok 13. sa objavujú vo Francúzsku v roku 1834. V tom istom roku sa táto kombinácia objaví aj vo francúzskej hre Les Finesses de gribouille. Podľa folkloristov sa potom v polovici 19. storočia vo Francúzsku už objavuje ako pomerne známa povera. To je dosť zaujímavé, pretože to posúva pôvod „smolného dátumu“ oveľa bližšie k modernej dobe, než by sa mohlo zdať.
Do Ameriky a širšej populárnej kultúry sa táto predstava dostávala v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia dostala silný marketingový motor. Smithsonian pripomína, že piatok a trinástka sa „definitívne spojili“ v poverčivej predstavivosti najneskôr na začiatku 20. storočia aj vďaka románu Thomasa W. Lawsona Friday, the Thirteenth z roku 1907. Nebol to vznik povery od nuly, ale veľmi silné popularizačné nakopnutie. Keď sa nejaký nápad dostane do románu, novín, filmu a neskôr hororovej popkultúry, zrazu ho poznajú aj ľudia, ktorí by sa o folklór inak vôbec nezaujímali.
Presne preto je odpoveď na otázku „koho to vôbec napadlo?“ trochu neuspokojivá, ale poctivá: pravdepodobne nikoho jedného. Neexistuje jeden autor povery, ktorý by si jedného dňa povedal, že piatok 13. bude odteraz nositeľom nešťastia. Skôr sa postupne naskladali staršie náboženské a folklórne predstavy, neskôr sa spojili do jedného dátumu a moderná kultúra ich ešte zosilnila. Horory, novinové články aj samotné opakovanie tejto myšlienky pomohli z povery urobiť niečo, čo pozná skoro každý.
Potom je tu ešte dôležitejšia otázka: prečo tomu ľudia veria dodnes, aj keď vedia, že je to povera? Tu už vstupuje psychológia. Výskum o superstíciách ukazuje, že sa držia aj u inteligentných a vzdelaných ľudí, pretože ľudská myseľ nevie fungovať len ako chladný kalkulátor. Psychologička Jane Risen opisuje, že ľudia môžu intuitívne cítiť silu povery aj vtedy, keď rozumovo vedia, že nedáva zmysel. Inak povedané: hlava povie „je to hlúposť“, ale vnútorný pocit povie „radšej to nebudem pokúšať“.
Superstície navyše dávajú mozgu niečo, čo má veľmi rád: pocit vzorca a aspoň ilúziu kontroly. Keď je svet nepredvídateľný, je zvláštne upokojujúce veriť, že nešťastie má nejaké pravidlá – napríklad konkrétny dátum. Výskum publikovaný cez PubMed dokonca ukázal, že miera poverčivých presvedčení súvisí so silnejšou tendenciou vidieť ilúziu kontroly, teda preceniť, ako veľmi vieme ovplyvniť náhodné udalosti. A práve v tom je sila povery: nie je logická, ale dáva pocit, že chaos má aspoň nejaký poriadok.
Do toho sa pridáva ešte jedna veľmi ľudská vec: selektívna pamäť. Na piatok 13. si človek ľahšie zapamätá pokazené auto, nepríjemný telefonát alebo zmeškaný autobus než obyčajne pokojný deň, počas ktorého sa nestalo nič. A keď sa niečo pokazí práve v tento dátum, okamžite to pôsobí „významnejšie“. Takto sa povera sama kŕmi. Nie preto, že by deň mal zvláštnu moc, ale preto, že mu ju naša pozornosť spätne prisúdi. Aj to je dôvod, prečo sa podobné presvedčenia držia tak húževnato.
A čo realita? Je piatok 13. naozaj objektívne horší deň? Dôkazy na to nie sú presvedčivé. Jedna staršia britská štúdia z roku 1993 síce našla na jednom úseku diaľnice menej áut, ale viac hospitalizácií po dopravných nehodách, lenže ďalšie práce už taký jasný obraz nepotvrdili. Napríklad fínska štúdia nenašla konzistentný dôkaz, že by ženy mali v piatok 13. viac dopravných nehôd, a ekonomická štúdia z Británie zase našla len málo dôkazov, že by ľudia narodení na trinásteho alebo v piatok 13. dopadali v živote horšie. Najrozumnejší záver teda je, že deň sám osebe „smolu“ nevyrába; ak nejaký efekt existuje, skôr súvisí s ľudským správaním, úzkosťou a tým, ako si udalosti vysvetľujeme.
Takže prečo je piatok 13. taký strašiak? Pretože je to mimoriadne vydarená zmes starých povier, náboženskej symboliky, folklóru, literatúry, médií a psychológie. Nezrodil sa jedným výstrelom, ale pomaly. A prežil tak dlho preto, že ľudský mozog má slabosť pre zmysluplné vzorce aj tam, kde je v skutočnosti len náhoda. Možno práve preto je piatok 13. taký odolný: nie je to len dátum v kalendári, ale malý príbeh o tom, ako veľmi ľudia chcú, aby svet dával zmysel – aj keď si ho občas trocha domyslia.
