Keď sa povie, že niekto „žil ako bábika“, väčšinou to znie ako prehnaný titulok. V prípade Justina Jedlicu sa však svet naozaj chytil predstavy, že z neho vznikol akýsi živý Ken. Američan, ktorého médiá preslávili prezývkou Human Ken Doll, podstúpil v priebehu rokov vyše stovku kozmetických zákrokov a z vlastného tela si urobil projekt, ktorý mal byť čo najbližšie jeho predstave dokonale upraveného muža.
Na celej veci je zaujímavé už to, že sám Jedlica neskôr tvrdil, že pôvodne vôbec nešlo o snahu „vyzerať ako bábika“. V rozhovore pre E! hovoril, že prezývka vznikla skôr médiami a uchytila sa preto, že bola chytľavá. On sám ju síce časom prijal, no vysvetľoval ju skôr ako symbol predstavy ideálneho, maximálne upraveného muža než doslovný plán stať sa plastikovou hračkou v ľudskej veľkosti.
To ale nič nemení na tom, že jeho vzhľad pôsobil pre okolie práve takto. Rôzne zdroje pri ňom uvádzali viac než 130 či 140 zákrokov už okolo rokov 2014 až 2015, pričom jeho vlastná stránka hovorí všeobecnejšie o viac než stovke procedúr. Nešlo pritom len o klasické úpravy nosa či pier. Justin sa preslávil aj tým, že si nechával robiť výrazné implantáty, upravoval si ramená, hrudník, stehná a ďalšie partie tak, aby telo nepôsobilo prirodzene, ale skôr navrhnuto. To je asi najzvláštnejšia časť celého príbehu: jeho cieľom nebola „nenápadná krása“, ale vedome vytvorený, skoro až modelovaný vzhľad.
Práve preto sa okolo neho tak dlho držala predstava živého Kena. Ken, partner Barbie, je totiž sám osebe symbolom nereálne hladkého, ideálne vyskladaného tela. Jedlica túto estetiku nepopieral, ale zároveň ju posúval ešte ďalej. V rozhovore pre GQ hovoril o vlastných ramenách skoro s dizajnérskou hrdosťou a vysvetľoval, že spolupracuje na vlastných umeleckých svalových implantátoch. Nešlo teda len o sériu operácií. V jeho podaní to pôsobilo skoro ako osobný dizajnérsky projekt, kde telo nie je len telo, ale materiál.
A práve v tom je celý príbeh taký bizarne pútavý. Väčšina ľudí berie plastickú chirurgiu ako cestu k oprave alebo jemnému vylepšeniu vzhľadu. Jedlica ju verejne opisoval ako niečo oveľa tvorivejšie – ako formu sebavyjadrenia. Na vlastnej stránke sa označuje za „umelca“ a „priekopníka modifikovateľnej mužskej estetiky“. To už nie je len márnivosť v bežnom zmysle slova. To je pokus spraviť zo svojho tela objekt, ktorý má vyzerať podľa vlastných pravidiel, nie podľa prírody.
Zaujímavé je aj to, že s rastúcou slávou sa z neho nestala len kuriozita pre televízne relácie, ale aj človek, ktorý začal v tomto svete pracovať. E! uvádza, že si privyrábal konzultáciami pre záujemcov o plastické operácie a že sa venoval aj vlastným implantátovým návrhom. Inými slovami, z mediálnej prezývky si časom urobil kariéru. To opäť mení pohľad na celý prípad: nešlo len o výstrelok jedného muža, ale aj o dosť moderný príbeh, v ktorom sa z extrémneho vzhľadu stane značka.
Ako si to vysvetľovali ľudia okolo? Jedni v tom videli márnivosť, iní závislosť od úprav, ďalší druh performance alebo telesného umenia. Sám Jedlica to skôr opisoval ako slobodu a tvorivosť. To je možno najzaujímavejšie na celej veci: pre verejnosť bol „živou bábikou“, pre seba skôr autorom vlastnej verzie tela. A medzi týmito dvoma pohľadmi vzniklo to napätie, ktoré z neho urobilo takú silnú kuriozitu.
Možno preto tento príbeh funguje dodnes. Nie je to len historka o mužovi s množstvom operácií. Je to príbeh o tom, ako sa v modernej dobe dá vlastná tvár a telo premeniť na projekt, značku a osobnú filozofiu zároveň. A výsledok? Človek, ktorého svet začal vnímať menej ako obyčajného muža a viac ako niečo medzi sochou, celebritou a bábikou v životnej veľkosti.
