Narodenie je pravdepodobne jeden z najdramatickejších okamihov ľudského života. V priebehu chvíle sa úplne zmení prostredie, svetlo, teplota, zvuky aj spôsob dýchania. Napriek tomu na túto udalosť nemá drvivá väčšina ľudí žiadnu vedomú spomienku.
A nielen z nej. Prvé kŕmenie, prvé kúpanie, prvé Vianoce, stovky prebdených nocí rodičov či prvé mesiace strávené objavovaním sveta sú z pohľadu dospelého človeka jednoducho prázdnym miestom.
Prečo? Bábätko ešte nedokáže vytvárať spomienky? Alebo ich vytvára a neskôr k nim stratíme prístup? A čo ľudia, ktorí tvrdia, že si pamätajú vlastné narodenie alebo udalosti z obdobia, keď mali iba niekoľko mesiacov?
V redakcii sme sa pozreli na zvláštny jav, ktorý psychológia pozná ako detskú či infantilnú amnéziu. A ukazuje sa, že odpoveď nie je taká jednoduchá že „bábätká si nič nepamätajú“.
Prvé roky života akoby niekto vymazal
Keď sa dospelých ľudí výskumníci pýtajú na ich úplne prvú autobiografickú spomienku, zvyčajne pochádza približne z obdobia okolo tretieho až štvrtého roku života. Presná hranica však neexistuje a medzi ľuďmi sú pomerne veľké rozdiely.
Spomienok z prvých troch či štyroch rokov je výrazne menej než z neskoršieho detstva. Aj zo zostávajúcej časti prvých približne siedmich rokov života si dospelí pamätajú menej udalostí, než by sa dalo vysvetliť obyčajným zabúdaním.
Práve tento zvláštny výpadok sa označuje ako detská amnézia.
Na prvý pohľad by sa teda ponúkalo jednoduché vysvetlenie: malé dieťa ešte nemá poriadne fungujúcu pamäť.
Lenže to nie je pravda.
Bábätká si veci pamätajú
Výskumy už dávnejšie ukázali, že dojčatá dokážu rozpoznávať známe podnety, učiť sa a uchovávať informácie.
Pri pokusoch s takzvanou odloženou imitáciou napríklad výskumníci ukázali malým deťom neobvyklú činnosť s predmetom a až neskôr sledovali, či ju zopakujú. Už deväťmesačné deti dokázali po určitom čase napodobniť činnosť, ktorú predtým videli. U starších dojčiat sa podarilo preukázať uchovanie podobných informácií aj počas oveľa dlhších období.
Dokonca novorodenci rozlišujú známe zvuky. Výskum ukazuje napríklad osobitnú reakciu na hlas matky, s ktorým sa mohli zoznamovať už pred narodením.
A v roku 2025 priniesla štúdia publikovaná v časopise Science ďalší zaujímavý dôkaz. Vedci pomocou funkčnej magnetickej rezonancie sledovali aktivitu mozgu dojčiat pri pozeraní obrázkov. Aktivita hipokampu pri prvom zobrazení súvisela s tým, či dieťa neskôr obrázok rozpoznalo. Výsledky, najmä u detí približne od jedného roka, naznačujú, že mozog dokáže už počas dojčenského obdobia vytvárať spomienkové záznamy na konkrétne udalosti.
Takže problém zrejme nie je v tom, že by prvé mesiace života pre mozog vôbec neexistovali.
Pamätať si niečo a spomínať na vlastný život nie je to isté
Tu sa dostávame k hlavnému rozdielu.
Pamäť totiž nie je jediná schopnosť.
Človek si môže zapamätať tvár, hlas, pohyb, pocit bezpečia alebo spôsob, ako niečo urobiť, bez toho, aby si o dvadsať rokov dokázal povedať: „Pamätám si, ako som ležal v postieľke v utorok popoludní a mama ku mne prišla.“
Takáto spomienka už patrí k autobiografickej pamäti – k schopnosti uchovávať konkrétne udalosti ako súčasť vlastného životného príbehu.
A práve tento systém sa počas raného detstva ešte výrazne vyvíja.
Dôležitú úlohu má hipokampus a jeho spolupráca s ďalšími časťami mozgu. Vyvíjajú sa aj schopnosti spájať jednotlivé prvky udalosti – miesto, ľudí, čas a vlastnú účasť – do stabilnej spomienky, ktorú možno neskôr vyvolať.
Malé dieťa teda môže udalosť zažiť a určitý čas si ju pamätať. To však ešte nezaručuje, že spomienka prežije nasledujúcich dvadsať alebo päťdesiat rokov.
Deti zabúdajú rýchlejšie
Výskum psychologičky Patricie Bauerovej a ďalších odborníkov naznačuje, že detská amnézia pravdepodobne nevzniká v jednom okamihu.
Skôr ide o postupný proces.
Malé deti si dokážu spomenúť na udalosti, ktoré neskôr zabudnú. Keď výskumníci tie isté deti sledujú počas niekoľkých rokov, časť veľmi skorých spomienok postupne mizne.
Detská pamäť tak nie je prázdna kniha. Skôr pripomína knihu, ktorej najstaršie stránky sa mimoriadne ľahko strácajú.
S pribúdajúcim vekom sa spomienky stávajú podrobnejšími, lepšie organizovanými a stabilnejšími. Zároveň sa spomaľuje tempo ich zabúdania.
Pomáha aj jazyk a vedomie vlastného „ja“
Ďalšiu časť vysvetlenia ponúka vývoj reči.
Keď sa stane niečo päťročnému dieťaťu, môže udalosť pomenovať: boli sme pri mori, spadol som do vody, otec ma vytiahol a potom sme sa smiali.
Taká udalosť získava príbeh.
Niekoľkomesačné dieťa túto možnosť nemá. Jeho skúsenosť môže byť uložená iným spôsobom, ale neskorší dospelý mozog už pracuje so svetom veľmi odlišne.
Výskum autobiografickej pamäti preto poukazuje na význam jazyka, rozhovorov s rodičmi a postupného vytvárania predstavy o sebe samom. Keď dieťa začína chápať seba ako osobu s vlastnou minulosťou, dokáže si udalosti lepšie začleniť do životného príbehu.
Ani jazyk však nie je jediným vysvetlením. Deti dokážu vytvárať spomienky ešte predtým, ako plynule rozprávajú. Detská amnézia je pravdepodobne výsledkom kombinácie vývoja mozgu, spôsobu ukladania a vyvolávania spomienok, jazyka, sebauvedomenia a mimoriadne rýchlych zmien, ktorými detský mozog prechádza.
A kde sú teda všetky tie staré spomienky?
To je otázka, ktorú vedci stále úplne nevyriešili.
Jedna možnosť hovorí, že rané spomienky postupne degradujú a skutočne sa strácajú.
Druhá možnosť je ešte zaujímavejšia: niektoré spomienkové stopy možno v mozgu zostávajú, ale neskôr k nim už nedokážeme nájsť cestu.
Práve štúdia z roku 2025 posilnila myšlienku, že problém detskej amnézie nemusí spočívať iba v neschopnosti spomienky vytvoriť. Časť problému môže vzniknúť až neskôr – pri ich uchovávaní alebo vyvolávaní.
Výskum na zvieratách skúma aj hypotézu, podľa ktorej by k zabúdaniu mohli prispievať veľmi intenzívne zmeny v ranom hipokampe vrátane tvorby nových neurónov. Pri ľuďoch však zatiaľ nemožno povedať, že ide o definitívne vysvetlenie.
Môže si teda niekto pamätať vlastné narodenie?
Ľudia takéto spomienky opisujú. Niekto tvrdí, že si pamätá svetlo, nemocničnú miestnosť, tvár matky alebo zvláštny pocit pri narodení.
Problém je v tom, že pravosť takejto spomienky sa prakticky nedá spoľahlivo overiť.
Ľudská pamäť totiž nie je videozáznam. Pri každom spomínaní udalosť do určitej miery rekonštruujeme. Do spomienky sa môžu nevedomky dostať informácie z rodinných príbehov, fotografií, videí či udalostí, o ktorých človek počul neskôr.
Ak niekto od detstva pozná fotografiu nemocničnej izby a rodičia mu mnohokrát rozprávali okolnosti narodenia, mozog môže postupne vytvoriť mimoriadne živý obraz, ktorý subjektívne pôsobí presne ako spomienka.
To neznamená, že človek vedome klame. Falošné alebo rekonštruované spomienky môžu pôsobiť úplne autenticky.
Spoľahlivý vedecký dôkaz, že dospelý človek dokáže vedome vybaviť konkrétnu autobiografickú spomienku na vlastné narodenie, zatiaľ nemáme.
Možno si pamätáme skôr, než si myslíme
Zaujímavé je, že ani hranica približne troch či štyroch rokov nemusí byť taká pevná.
Výskumy Carole Petersonovej a Qi Wangovej ukázali, že ľudia môžu vek svojich najstarších spomienok odhadovať nepresne. Pri porovnaní s údajmi rodičov sa ukázalo, že niektoré udalosti sa v skutočnosti odohrali skôr, než si ich dospelí zaradili. Po zohľadnení tejto chyby môžu niektoré skutočné najstaršie spomienky siahať približne k veku dva a pol roka.
Útržky z ešte skoršieho obdobia nemožno úplne vylúčiť. Čím bližšie sa však dostávame k prvému roku života a k samotnému narodeniu, tým ťažšie je rozlíšiť autentickú spomienku od neskoršej rekonštrukcie.
A práve tu sa ukrýva jedna z najzaujímavejších vlastností ľudskej pamäti.
Prvé roky života z hlavy úplne nezmiznú. Mozog sa počas nich učí rozpoznávať ľudí, zvuky, pohyby, prostredie a pravidlá sveta neuveriteľným tempom. Bez týchto skúseností by ďalší vývoj ani nebol možný.
Len keď sa o desaťročia neskôr pokúsime otvoriť úplne prvé stránky vlastného životného príbehu, zistíme, že obsahovali množstvo informácií – no takmer žiadne čitateľné zápisky.