Takmer každý pozná ten zvláštny moment. Nahráte si hlasovú správu, pustíte si ju a okamžite vám napadne: „Naozaj takto zniem?“
Hlas z reproduktora môže pôsobiť vyššie, tenšie alebo jednoducho cudzo. Niekedy je rozdiel taký výrazný, že sa človek na nahrávke sotva spozná.
Mikrofón však neodhalil úplne nový hlas, o ktorom ste doteraz nevedeli. Rozdiel vzniká hlavne preto, že pri bežnom rozprávaní počujete vlastný hlas dvoma spôsobmi naraz. Nahrávka vám prehrá iba jeden z nich.
Vlastný hlas počujeme aj cez vzduch
Keď rozprávame, hlasivky v hrtane sa rozkmitajú a vytvoria zvuk. Ten sa ďalej mení v hrdle, ústach a nosovej dutine, až napokon vychádza von.
Časť zvuku sa šíri vzduchom do okolia a následne sa cez vonkajšie ucho dostáva k bubienku. Odtiaľ pokračuje cez stredné ucho do slimáka vo vnútornom uchu, kde sa premieňa na nervové signály.
Takto počujeme hlasy ostatných ľudí, hudbu, televízor aj vlastný hlas z nahrávky. Nazýva sa to vedenie zvuku vzduchom.
Keby sme svoj hlas počuli iba touto cestou, znel by nám podobnejšie ako na hlasovej nahrávke. Pri rozprávaní sa však pridáva ešte jedna cesta, ktorú pri ostatných zvukoch bežne nezažívame.
Druhá cesta vedie cez kosti lebky
Vibrácie vznikajúce pri hovorení sa neprenášajú iba do vzduchu. Rozkmitajú aj tkanivá a kosti v hlave.
Tieto vibrácie sa cez lebku dostávajú priamo k vnútornému uchu. Tento spôsob počutia sa označuje ako kostné vedenie zvuku.
Keď teda človek počuje vlastný hlas počas rozprávania, mozog spája dva signály: zvuk, ktorý sa k uchu dostal vzduchom, a vibrácie prenesené cez kosti lebky.
Kostné vedenie zvýrazňuje najmä hlbšie tóny. Vlastný hlas preto pri bežnom rozprávaní často vnímame ako plnší, mohutnejší a o niečo hlbší, než ako ho počujú ostatní.
Je to naša bežná verzia hlasu, ktorú počúvame celý život.
Z nahrávky chýbajú vibrácie v hlave
Mikrofón stojaci pred človekom zachytáva zvuk šíriaci sa vzduchom. Nedokáže však nahrať vibrácie, ktoré v tej chvíli cítime a počujeme cez vlastnú lebku.
Keď si nahrávku pustíme, do uší sa dostane len zvuk z reproduktora alebo slúchadiel. Kostné vedenie, ktoré tvorí prirodzenú súčasť nášho vnútorného vnímania hlasu, zrazu chýba.
Hlas preto môže pôsobiť vyššie, menej plno a nezvyčajne.
Nie je to preto, že by nahrávka nevyhnutne pokazila hlas. Skôr nám ukáže jeho podobu bez jedného signálu, na ktorý je mozog od detstva zvyknutý.
Ktorý hlas je teda ten skutočný?
Obe verzie sú skutočné, len ich počúvame z odlišnej pozície.
Hlas, ktorý počujeme pri rozprávaní, je kombináciou vzdušného a kostného vedenia. Hlas z nahrávky sa k nám dostáva podobným spôsobom ako hlas cudzieho človeka – cez vzduch.
Preto je nahrávka zvyčajne bližšia tomu, ako nás počujú ostatní. Nemusí však byť dokonale presná.
Výsledok ovplyvňuje kvalita mikrofónu, jeho vzdialenosť od úst, akustika miestnosti, nastavenie telefónu, kompresia zvuku aj reproduktor alebo slúchadlá, cez ktoré nahrávku počúvame. Lacný mikrofón v hlučnej miestnosti teda nemusí zachytiť hlas verne.
Dobrá nahrávka však ukáže približnú vonkajšiu podobu hlasu – tú, ktorú ostatní ľudia poznajú oveľa lepšie než my sami.
Prečo nám vlastný hlas pripadá až taký cudzí?
Nejde iba o rozdiel vo výške alebo zafarbení hlasu. Dôležitú úlohu má aj zvyk.
Vlastný hlas počúvame počas celého života najmä spolu s vibráciami kostí a tkanív v hlave. Mozog si túto kombináciu spojí s našou identitou. Je to zvukové „ja“, ktoré veľmi dobre poznáme.
Keď sa z tejto známej kombinácie zrazu odstráni kostné vedenie, mozog dostane podobný, ale nie úplne rovnaký hlas. Rozpozná slová, spôsob reči aj intonáciu, no zvukové zafarbenie nesedí s tým, čo očakával.
Pripomína to pohľad na vlastnú tvár na fotografii, ktorá je zrkadlovo otočená inak, než sme zvyknutí. Tvár je stále rovnaká, no drobná zmena môže pôsobiť prekvapivo cudzo.
Jednoduchý pokus s upchatými ušami 🎙️
Rozdiel medzi vedením vzduchom a kosťami sa dá čiastočne všimnúť aj bez špeciálnej techniky.
Stačí si jemne zakryť uši a začať rozprávať alebo hmkať. Vlastný hlas bude pôsobiť hlasnejšie, dunivejšie a hlbšie.
Zakrytie zvukovodov obmedzí časť zvuku z okolia, zatiaľ čo vibrácie prenášané kosťami zostanú výrazné. Ešte lepšie si ich možno všimnúť pri tichom hmkaní, keď cítime jemné vibrácie v hlave a tvári.
Práve túto vnútornú časť vlastného hlasu bežný mikrofón nezachytáva.
Preto ostatných vlastný hlas neprekvapuje
Keď niekomu pustíte svoju hlasovú správu, pravdepodobne nepovie, že znie úplne cudzo. Pre ostatných je totiž hlas z nahrávky podobný tomu, čo počujú pri bežnom rozhovore.
Oni nikdy nepočúvajú vaše vibrácie cez lebku. Poznajú predovšetkým zvuk šíriaci sa vzduchom.
Prekvapenie teda zažíva najmä majiteľ hlasu. Nahrávka mu po prvýkrát výraznejšie ukáže verziu, ktorú okolie počúva každý deň.
To však neznamená, že hlas znie ostatným nepríjemne. Je pre nich bežný a prirodzený. Zvláštne pôsobí najmä človeku, ktorý bol celý život zvyknutý na jeho vnútornú, hlbšie znejúcu podobu.
Mikrofón nám neukazuje cudzí hlas
Takže keď sa najbližšie pri hlasovej správe zarazíte a poviete si: „Toto predsa nemôžem byť ja,“ pokojne môžete zostať pokojní.
Ste to vy. Len bez súkromného basového zosilňovača, ktorý vám celý život pridávajú vlastné kosti lebky.
