Predstava, že si niekto nechá „opraviť“ úsmev zubami, ktoré predtým patrili mŕtvemu človeku, znie skôr ako zlý vtip alebo hororová rekvizita. Lenže v 18. a 19. storočí to nebola výnimočná legenda, ale reálna súčasť zubárskej histórie. Ľudské zuby sa naozaj používali v protézach a mostíkoch pre živých ľudí.
O čo vlastne išlo? V časoch pred modernými materiálmi nebolo jednoduché vyrobiť náhradu, ktorá by vyzerala prirodzene a zároveň sa dala nosiť. Preto boli skutočné ľudské zuby veľmi cenené. Zubári a remeselníci ich osádzali do podkladov z ivoriny, zlata alebo iných materiálov, aby vznikli protézy, ktoré pôsobili „najprirodzenejšie“, aspoň na tú dobu. Science Museum napríklad eviduje aj hornú ivorinovú protézu z Anglicka z rokov približne 1801 až 1860 s ľudskými prednými zubami.
Najznámejšie sú takzvané „Waterloo teeth“, teda „waterlooské zuby“. Názov sa spája s obdobím po bitke pri Waterloo v roku 1815, keď po bojisku zostalo obrovské množstvo tiel a zuby padlých sa stali cenným tovarom. Rôzne dobové a neskoršie zdroje opisujú, že ich zbierali priekupníci a následne sa predávali tým, ktorí vyrábali zubné náhrady. Nešlo však len o Waterloo. Ľudské zuby sa získavali aj z cintorínov, márnic či od takzvaných body snatcherov, teda vykrádačov hrobov.
A tu sa téma stáva ešte zvláštnejšou: nielen od mŕtvych. Niektoré zdroje a dobové satiry ukazujú aj prax, pri ktorej sa zdravé zuby vyberali chudobným ľuďom a predávali bohatším pacientom. Royal College of Surgeons pripomína karikatúru z roku 1787, na ktorej módny zubár vyberá zuby chudobným deťom, aby ich použil pre majetných klientov. Je to síce satirický obraz, ale odráža reálnu sociálnu nerovnosť vtedajšej stomatológie: chudobní často prichádzali o zuby, bohatí si za ne platili.
Prečo to ľudia vôbec robili? Jednoducho preto, že o zuby sa kedysi prichádzalo oveľa ľahšie než dnes. Zubný kaz bol bežný, liečba obmedzená a vytrhnutie zuba bolo často najbežnejšie riešenie bolesti. Odborné zdroje zároveň upozorňujú, že v 18. storočí rástla spotreba cukru, čo stav chrupu ešte zhoršovalo. Keďže moderné plomby, anestézia, hygiena a kvalitné náhrady boli ešte ďaleko, dopyt po „náhradných“ zuboch bol veľký.
Bizarné je na tom aj to, že skutočný ľudský zub nebol len dekorácia. V tom čase bol vnímaný ako lepšia a krajšia náhrada než skoré umelé alternatívy. Porcelánové zuby sa síce objavili začiatkom 19. storočia, ale prvé verzie bývali krehké a lámavé. Práve preto obchod s ľudskými zubami ešte nejaký čas pokračoval. British Dental Journal dokonca uvádza, že katalógy výrobcov ich ponúkali ešte v druhej polovici 19. storočia a niektorí zubári ich používali aj v 70. rokoch 19. storočia.
Celá vec bola taká zvláštna, že sa neexperimentovalo len s protézami. V minulosti sa skúšalo aj presádzanie zubov z jedného človeka do druhého. Dnes to znie absurdne, ale vtedy sa hľadali všetky možné spôsoby, ako nahradiť chýbajúci zub niečím „pravým“. Neskôr sa ukázalo, že to nie je spoľahlivé ani bezpečné riešenie, a postupne takéto praktiky ustúpili lepším materiálom a modernejšej stomatológii.
Zaujímavé je, že nejde len o rozprávanie z kníh. London Museum opisuje konkrétny prípad ženy menom Charlotte Bampton Taylor, ktorá zomrela v roku 1837 a v sánke mala mostík s takzvaným „Waterloo tooth“ upevneným platinovým drôtom. Teda nie legenda, ale doslova hmatateľný dôkaz, že cudzí ľudský zub mohol zostať v niečích ústach celé roky.
Dnes to pôsobí takmer neuveriteľne: zub ako použitý diel z druhého človeka, kúpený na trhu smrti a luxusu. No kedysi to bolo pre časť spoločnosti celkom praktické riešenie. A možno práve preto je táto história taká silná – nie preto, že by bola vymyslená, ale preto, že bola úplne reálna.
