Predstava, že si niekto kedysi prišiel po pohár čerstvej ľudskej krvi ako po liek, znie skôr ako scéna z upírskej legendy než z dejín medicíny. Lenže v staroveku aj v časti ranonovovekej Európy sa naozaj verilo, že krv môže liečiť, najmä epilepsiu. A nešlo len o temné klebety z okraja spoločnosti. Táto predstava sa objavuje aj v dobových medicínskych textoch a správach.
O čo vlastne išlo? Jeden z najznámejších príkladov pochádza zo starého Ríma. Antické zdroje opisujú, že niektorí ľudia s epilepsiou pili krv ranených alebo práve zabitých gladiátorov, pretože jej pripisovali liečivú silu. Plínius Starší to vo svojej dobe spomínal s odporom a opisoval epileptikov, ktorí krv pili ešte teplú priamo po zápase. Historici medicíny zároveň upozorňujú, že nejde len o jednu osamelú poznámku, ale o jav, ktorý sa v antických textoch objavuje opakovane.
Tým sa to však neskončilo. V Európe sa podobné predstavy udržali ešte veľmi dlho. NCBI Bookshelf uvádza, že pitie krvi ako liek na epilepsiu siahalo od antiky až do novoveku a v niektorých častiach severnej Európy prežívalo dokonca ešte v 18. a 19. storočí. Pri verejných popravách sa niekedy zhromažďovali ľudia s nádobami, aby sa dostali k čerstvej krvi popraveného zločinca. V niektorých prípadoch úrady tento zvyk vyslovene potláčali, lebo pri šibeniciach a popraviskách vznikali nebezpečné tlačenice.
Práve to je na celej veci také zvláštne. Dnes si krv spájame s transfúziou, laboratóriom alebo urgentnou medicínou. Kedysi však pre časť ľudí predstavovala doslova nositeľku života, sily a energie. Keď niekto veril, že choroba vzniká oslabením alebo narušením životnej sily, myšlienka vypiť čerstvú krv nemusela pôsobiť absurdne, ale logicky. Čím „živšia“ krv bola, tým účinnejšia sa zdala. Aj preto sa tak cenila krv čerstvá, teplá a získaná z tela, ktoré zomrelo násilne alebo len pred chvíľou.
Bizarné je na tom aj to, že sa tu miešali veľmi odlišné svety. Na jednej strane stáli ľudové predstavy, povera a akási surová viera v silu tela. Na druhej strane sa podobné nápady dotýkali aj učených lekárskych tradícií. NCBI Bookshelf pripomína, že krv bola dôležitá aj v galénskej medicíne štyroch telových štiav a dokonca aj Paracelsus, veľký kritik staršej medicíny, odporúčal pri epilepsii určité krvné lieky. Nešlo teda o jednoduchý príbeh typu „vzdelaní lekári boli rozumní a ľud verili hlúpostiam“. Skôr o obdobie, keď sa v liečení miešali učenosť, symbolika, mágia aj zúfalá snaha nájsť niečo, čo aspoň trochu zaberie.
V ranonovovekej Európe sa navyše nepracovalo len s krvou. Royal College of Physicians pripomína, že do medicínskych receptov sa dostávali aj ľudské kosti, lebky, múmie či tuk. Pitie krvi tak nebolo osamelý výstrelok, ale súčasť širšieho sveta takzvanej corpse medicine, teda medicíny využívajúcej ľudské pozostatky. Krv bola len jedna z „ingrediencií“, no asi tá najšokujúcejšia, pretože sa mala piť čerstvá a často priamo na mieste popravy alebo bezprostredne po násilnej smrti.
Existuje aj viacero vysvetlení, prečo sa to spájalo práve s epilepsiou. V starších časoch bola táto choroba mimoriadne záhadná. Záchvaty prichádzali náhle, pôsobili desivo a dlho sa nedali spoľahlivo vysvetliť. To z epilepsie robilo ideálny terč pre netradičné a symbolické „liečby“. Keďže krv sa chápala ako nositeľ života, zdalo sa, že by mohla človeku vrátiť to, čo mu choroba akoby berie. Historické zdroje zároveň ukazujú, že pri niektorých popravách nestačilo len krv vypiť – človek po nej mal ešte bežať, spadnúť alebo absolvovať ďalší zvláštny rituál. To už ukazuje, že nešlo len o medicínu v dnešnom zmysle, ale o zmes liečby a magického obradu.
Dnes to celé pôsobí šialene, ale zároveň celkom odhaľuje, ako stará medicína fungovala. Keď ešte neexistovali moderné lieky, neurológia ani jasné vysvetlenie epilepsie, ľudia skúšali takmer všetko, čo sa zdalo silné, výnimočné alebo „životodarné“. Krv bola presne taká látka: viditeľná, dramatická a obklopená silnou symbolikou. Preto sa z nej na istý čas stal liek, hoci z dnešného pohľadu skôr mrazivý omyl než pomoc.
Na celej tejto kuriozite je možno najpodivnejšie to, že nevznikla z túžby šokovať. Vznikla zo strachu z choroby a z viery, že v ľudskom tele sa ukrýva sila, ktorú možno doslova preliať z jedného človeka do druhého. A práve preto táto história dodnes pôsobí tak zvláštne: nie je to legenda o upíroch, ale veľmi reálny pokus liečiť niečo, čomu ľudia vtedy ešte nerozumeli.
