Pri slovách „reťazová píla“ sa vám zrejme ako prvý vybaví les, motorový rev a padajúci strom. Jej dávny predchodca však nevznikol medzi drevorubačmi. Patril do rúk lekárov a mal pomáhať pri zákrokoch, ktoré aj na pomery historickej chirurgie pôsobia mimoriadne drasticky.
Prvé nástroje fungujúce na princípe reťazovej píly boli určené na rezanie kostí. Jeden z nich bol dokonca navrhnutý pre komplikované pôrody.
Nebola hlučná ani poháňaná motorom
Súčasnú motorovú pílu si však netreba predstavovať v zmenšenej podobe. Lekársky nástroj z konca 18. storočia bol podstatne menší, jemnejší a poháňaný výlučne rukami.
Tvorila ho ohybná reťaz z drobných článkov s ostrými zúbkami. Na oboch koncoch mala rukoväti. Lekár ju obtočil okolo kosti a striedavým ťahaním zo strany na stranu vytvoril rez. Princíp bol podobný dnešnej reťazovej píle, len bez motora, vodiacej lišty a hlasného zvuku.
Vývoj takéhoto nástroja sa spája najmä s dvoma škótskymi lekármi – Johnom Aitkenom a Jamesom Jeffrayom. Obaja na podobnej myšlienke pracovali približne v rovnakom období, hoci ju chceli využiť pri odlišných zákrokoch.
Nástroj pre mimoriadne komplikovaný pôrod
John Aitken opísal svoju ohybnú pílu v učebnici pôrodníctva vydanej v polovici 80. rokov 18. storočia. Nástroj mal pomáhať pri symfyziotómii, zákroku používanom pri vážne sťaženom pôrode.
Pri symfyziotómii sa prerušilo spojenie medzi dvoma polovicami panvy v jej prednej časti. Toto miesto sa nazýva lonová spona a tvorí ho najmä chrupavka a väzivá. Jej oddelením sa panva mohla mierne roztiahnuť a vytvoriť viac priestoru na prechod dieťaťa.
Išlo o krajnú možnosť pre prípady, keď bola panva príliš úzka a pôrod sa zastavil. Cisársky rez bol v tom období pre rodičku mimoriadne nebezpečný a často končil smrťou v dôsledku krvácania alebo infekcie. Lekári preto hľadali aj iné spôsoby, ako zachrániť život matky a dieťaťa.
Aitkenova píla mala umožniť presnejší a kontrolovanejší rez než dovtedy používané nástroje. Neexistujú však presvedčivé dôkazy, že by sa pri pôrodoch bežne používala. Odborné historické zdroje uvádzajú, že Aitken s ňou pracoval najmä v pitevni a predstavil ju ako nástroj vhodný na delenie panvy.
Internetové tvrdenie, že „reťazová píla bola vynájdená na pôrody“, je teda založené na skutočnosti, ale býva výrazne zjednodušené. Nešlo o motorovú pílu používanú priamo v pôrodných cestách, ale o malú ručnú chirurgickú pílu určenú na prerezanie chrupavkového spojenia alebo kosti.
Druhý lekár ju chcel použiť na choré kosti
Podobný nástroj navrhoval aj škótsky anatóm a chirurg James Jeffray. Tvrdil, že na myšlienku reťaze so zúbkami prišiel nezávisle približne v rovnakom čase ako Aitken. Vyrobiť si ju však nechal až okolo roku 1790.
Jeffray ju nechcel používať predovšetkým pri pôrodoch. Viditeľný prínos nachádzal pri odstraňovaní poškodených alebo chorobou napadnutých častí kostí, napríklad v okolí kolena či lakťa.
Klasická pevná píla potrebovala väčší priestor a často si vyžadovala rozsiahlejšie otvorenie rany. Ohybná reťaz sa dala viesť okolo kosti a pohybovať v obmedzenom priestore. Podľa Jeffraya tak mohla zmenšiť operačnú ranu a obmedziť poškodenie okolitých svalov, nervov a ciev.
Na svoju dobu to bola premyslená konštrukcia. Zákroky sa však odohrávali ešte pred rozšírením modernej anestézie a antisepsy. Aj technicky vydarený nástroj preto sprevádzala bolesť, vysoké riziko infekcie a ďalšie komplikácie, ktoré dnes výrazne obmedzuje moderná medicína.
Prečo to dodnes pôsobí tak zvláštne
Najväčší rozpor vytvára dnešný význam slova „reťazová píla“. V súčasnosti ide o veľký a výkonný nástroj určený najmä na drevo. Predstava, že niečo podobné vzniklo v chirurgii, preto znie takmer ako čierny humor.
V skutočnosti však lekári nepotrebovali mohutný stroj. Hľadali spôsob, ako dostať sériu malých rezacích zubov do miest, kam sa rovná píla nezmestila. Rovnaký mechanický princíp sa neskôr ukázal ako vhodný aj pri oveľa väčších strojoch.
Chirurgické reťazové píly sa v rôznych podobách používali počas veľkej časti 19. storočia. Postupne ich nahradili jednoduchšie a lacnejšie nástroje, najmä pružné drôtené píly. Vývoj motorových píl na drevo sa naplno rozbehol až o mnoho desaťročí neskôr.
Od ľudskej kosti k stromom
Medzi jemnou chirurgickou reťazou a dnešnou motorovou pílou je obrovský rozdiel. Spája ich však základná myšlienka: množstvo malých zubov upevnených na pohybujúcej sa reťazi dokáže vytvoriť účinný rez aj tam, kde by bola klasická píla nepraktická.
Prvé motorové reťazové píly určené na spracovanie dreva sa objavili až v 20. storočí. Spočiatku išlo o ťažké stroje, s ktorými museli pracovať dvaja ľudia. Až ďalší technický vývoj z nich vytvoril prenosné náradie, aké poznáme dnes.
Reťazová píla teda nezačínala ako hlučný pomocník v lese. Jej najstarší známy predchodca bol malý chirurgický nástroj, pri ktorom boli desivé najmä okolnosti jeho použitia. Realita je v tomto prípade dostatočne bizarná aj bez toho, aby sa k nej pridával motor.
