Predstava, že pod jedným z najslávnejších miest sveta ležia steny poskladané z ľudských lebiek a kostí, znie ako výmysel z temného románu. Lenže parížske katakomby sú skutočné – a nejde o malú pivnicu s pár kostrami, ale o obrovské podzemné kostnice, do ktorých boli od konca 18. storočia presunuté ostatky približne šiestich miliónov Parížanov. Rôzne oficiálne materiály uvádzajú „niekoľko miliónov“, prípadne približne päť až šesť miliónov, takže presný počet sa dnes zvykne formulovať opatrnejšie než kedysi.
O čo vlastne išlo? Paríž mal v 18. storočí vážny problém s cintorínmi. Mesto rástlo, pochovávalo sa dlhé stáročia priamo pri kostoloch a niektoré cintoríny boli preplnené do takej miery, že sa z nich stal hygienický problém. Najznámejším príkladom bol cintorín Saints-Innocents, ktorý bol po takmer desiatich storočiach používania zatvorený v roku 1780. Práve odtiaľ sa potom začali prvé veľké presuny kostí do bývalých podzemných kameňolomov na juhu mesta.
To je na tomto príbehu možno najzvláštnejšie: katakomby nevznikli preto, že by si Parížania cielene budovali podzemné pohrebisko ako staroveké či ranokresťanské mestá. Vznikli skôr ako núdzové riešenie veľkého mestského problému. Pod Parížom už totiž existovala spleť starých lomov, z ktorých sa stáročia ťažil vápenec na stavbu mesta. Keď sa ukázalo, že cintoríny sú neudržateľne plné a niektoré podzemné priestory bolo aj tak potrebné spevňovať po viacerých zosuvoch a prepadnutiach, mesto spojilo dva problémy naraz: problém s mŕtvymi a problém s nestabilným podložím.
Samotný presun kostí mal navyše takmer divadelne ponurý rozmer. Oficiálna história katakomb uvádza, že prvé evakuácie prebiehali v rokoch 1785 až 1787 a kosti sa prevážali v noci, aby sa predišlo nepriateľským reakciám obyvateľov aj cirkvi. Najprv sa vysypali do hlbokých šácht bývalého lomu a až potom ich pracovníci rozmiestňovali do galérií. Presuny pokračovali po Francúzskej revolúcii až do roku 1814 a neskôr sa znovu rozbehli aj pri ďalších urbanistických úpravách mesta v 19. storočí.
Prečo to dnes pôsobí tak absurdne? Lebo väčšina ľudí si cintorín predstaví ako miesto, kde telo ostáva tam, kde bolo pochované. V Paríži sa však z ostatkov stala doslova mestská infraštruktúra. Kosti tisícok a neskôr miliónov ľudí boli vyzdvihnuté z rôznych cintorínov, prenesené pod zem a uložené do dlhých chodieb, ktoré dnes pôsobia naraz ako pietne miesto, historická zvláštnosť aj trochu desivá architektonická kompozícia. Navyše nejde len o náhodne nahádzané pozostatky. V 19. storočí sa časť ossuária upravovala tak, aby pôsobila usporiadanejšie a vizuálne silnejšie – preto tam dnes vznikli známe „steny z lebiek a stehenných kostí“, ktoré si s katakombami spája celý svet.
Existuje aj ďalší detail, ktorý celej veci pridáva zvláštnu príchuť. Názov „katakomby“ sa ujal až dodatočne. Miesto bolo v roku 1786 vysvätené ako mestská kostnica a až potom začalo niesť mýtický názov „Catacombs“, inšpirovaný rímskymi katakombami, ktoré v tom období fascinovali verejnosť. Inými slovami, Paríž si nielen vyriešil problém s cintorínmi, ale zároveň z núdzového riešenia vytvoril miesto, ktoré začalo veľmi skoro priťahovať zvedavcov. Už od roku 1809 sa tam chodilo na návštevy.
Dnes sa do katakomb zostupuje asi 20 metrov pod zem a oficiálne sprístupnená trasa má približne 2 kilometre, pričom samotné ossuárium zaberá okolo 11 000 štvorcových metrov. Tieto čísla samy osebe ukazujú, že nejde o drobnú kuriozitu ukrytú pod jednou ulicou, ale o veľký kus podzemného Paríža, kde sa história mesta doslova skladá z kostí jeho bývalých obyvateľov.
Na konci je na tom azda najzvláštnejšie to, že parížske katakomby nevznikli z nejakej morbídnej túžby po strašidelnom mieste. Vznikli zo zápachu, preplnených cintorínov, hygienických obáv a z praktickej potreby urobiť v meste poriadok. Lenže výsledok je dodnes taký silný, že pôsobí skoro ako symbol: elegantný Paríž hore, a pod ním tiché podzemné mesto z miliónov kostí.
