Myšlienka, že sa kedysi vyrábali lieky z mŕtvych tiel, znie ako preklep v dejinách medicíny. Lenže nie je. V Európe sa naozaj po stáročia používali liečivá pripravené z ľudských pozostatkov – od prášku z múmií až po lebku, krv či tuk. A nešlo len o okrajovú poveru. V istých obdobiach to brali vážne aj lekári a lekárnici.
Najviac sa o tom hovorí pri takzvanej „corpse medicine“, teda medicíne z ľudských pozostatkov, ktorá bola rozšírená najmä v ranom novoveku, približne od 16. do 18. storočia, hoci niektoré formy sú staršie a niektoré doznievali aj neskôr. V lekárňach sa predávala najmä „mumia“ – látka spojená s egyptskými múmiami, ktorú ľudia užívali ako liek. Neskôr sa však záujem neobmedzil len na Egypt. Do liečby sa dostávali aj časti tiel z miestnych mŕtvol, najmä z tiel popravených ľudí.
Dnes to pôsobí absurdne hlavne preto, že nešlo o jednu výstrednosť, ale o celý „sortiment“. Historické zdroje spomínajú krv, kosti, lebku, tuk, pot a ďalšie ľudské látky, ktoré sa pili, mleli na prášok, miešali do tinktúr alebo natierali na telo. Používali sa pri veľmi rôznych ťažkostiach – od epilepsie a krvácania až po vredy, bolesti kĺbov či kožné problémy. Niekde sa dokonca verilo, že čerstvé pozostatky sú účinnejšie než staré, lebo v sebe ešte nesú akúsi životnú silu.
Bizarnosť celej veci je v tom, že to nebola „temná medicína“ v zmysle tajných rituálov niekde v pivnici. Často to fungovalo celkom oficiálne: lekár niečo odporučil, lekárnik to pripravil a pacient to užil ako bežný liek svojej doby. Inými slovami, vtedajší človek si nepovedal, že robí niečo šialené. Skôr veril, že siaha po tom najúčinnejšom, čo vtedajšia medicína ponúka. Práve to je na celej téme asi najzarážajúcejšie.
Ako sa vôbec mohlo stať, že sa z mŕtvych tiel stala medicína? Jedna časť odpovede je jazyková a historická. Látka nazývaná „mumia“ pôvodne označovala skôr liečivý bitúmen, teda prírodnú živicovitú hmotu používanú v staršej medicíne. Keď Európania narazili na tmavé egyptské múmie, spojili si ich s touto cennou liečivou látkou. Postupne sa význam slova posunul: nie od liečivého materiálu na tele, ale k samotnému telu. A odtiaľ už nebolo ďaleko k predstave, že liečivý môže byť celý ľudský pozostatok.
Druhá časť odpovede sú vtedajšie predstavy o tele a chorobe. Staršia európska medicína nevychádzala z dnešnej biochémie, ale zo zmesi antických teórií, skúseností, analógií a viery, že ľudské telo má osobitú silu. Preto sa mohlo zdať logické, že lebka pomôže pri chorobách hlavy, krv pri slabosti alebo tuk pri bolestiach na koži. Niektorí verili aj tomu, že v ľudských ostatkoch zostáva časť životnej energie, a práve preto mali byť také cenné. Popravení zločinci boli v tomto pohľade „vhodným zdrojom“ aj preto, že ich telo bolo čerstvé a ľahko dostupné.
Zároveň však nejde o príbeh, v ktorom by tomu verili všetci. Už v 16. storočí sa ozývali lekári a učenci, ktorí používanie „múmiového lieku“ kritizovali alebo sa mu vysmievali. Postupne, s rozvojom modernej anatómie, chémie a medicíny, začala táto prax ustupovať. To, čo sa kedysi predávalo ako cenný liek, sa začalo javiť skôr ako omyl, zvyk alebo desivý pozostatok starého uvažovania.
Na celej tejto histórii je možno najzvláštnejšie to, že nevznikla z túžby šokovať. Vznikla z vážnej snahy liečiť v časoch, keď medicína ešte len tápala. A tak sa stalo, že to, čo dnes znie ako niečo medzi kryptou a nočnou morou, bolo kedysi pre časť Európy celkom normálnou položkou v lekárni.
