Asi kilometer od pobrežia Portorika leží malý ostrov, na ktorom nenájdeme dedinu, hotel ani bežných obyvateľov. Namiesto nich sa po skalách, stromoch a plážach pohybuje viac než 1 500 makakov rézus.
Ľudia tam síce trvalo nebývajú, no pravidelne prichádzajú vedci a pracovníci výskumnej stanice. Opice pozorujú, zapisujú ich rodinné vzťahy a sledujú správanie jednotlivcov. Cayo Santiago je tak niečo medzi opičím mestom a obrovským laboratóriom bez klietok.
O čo vlastne išlo
Cayo Santiago je ostrov s rozlohou približne 0,14 km², ktorý leží pri juhovýchodnom pobreží Portorika. Makaky rézus sa tam nevyskytovali prirodzene. Pochádzajú z Ázie a na ostrov ich priviezli ľudia.
Výskumná kolónia vznikla v roku 1938. Primatológ Clarence Ray Carpenter priviezol z Indie niekoľko stoviek makakov, aby ich bolo možné skúmať v prostredí, kde sa budú voľne pohybovať a vytvárať prirodzené spoločenské skupiny. Pôvodné opice sa postupne rozmnožili a všetky dnešné makaky na ostrove sú potomkami tejto zakladajúcej skupiny.
Ostrov dnes spravuje Caribbean Primate Research Center patriace k Portorickej univerzite. Nie je otvorený pre bežných návštevníkov, aby sa obmedzil kontakt ľudí s opicami a nenarušilo sa ich správanie. Prístup majú najmä pracovníci stanice a schválené výskumné tímy.
Každá opica má svoj príbeh
Najzvláštnejšie na Cayo Santiago nie je len množstvo opíc na malom kúsku zeme. Vedci poznajú životné príbehy mnohých z nich podrobnejšie, než niektorí ľudia poznajú vlastný rodokmeň.
Výskumná stanica vedie dlhodobú databázu narodení, úmrtí, materstva, príbuzenských vzťahov a príslušnosti k jednotlivým skupinám. Demografické záznamy systematicky siahajú do 50. rokov 20. storočia a neskôr k nim pribudli aj genetické údaje. Vedci tak môžu sledovať niekoľko generácií jednej opičej rodiny.
Pozorujú, kto sa s kým priatelí, ktoré samice sú príbuzné, kto má v skupine vyššie postavenie a ako sa vzťahy menia s vekom. Skúmajú tiež starnutie, rozmnožovanie, zdravie, stres, spoluprácu či reakcie na náročné udalosti. Ostrov je cenný práve preto, že opice nežijú v malých laboratórnych klietkach, ale voľne vo svojich skupinách.
Slobodné, ale nie úplne divoké
Makaky sa po ostrove pohybujú voľne a samy si vytvárajú spoločenské skupiny. Nie sú však úplne odkázané na prírodu. Pracovníci im poskytujú potravu a zabezpečujú vodu, pretože ostrov nemá prirodzený zdroj sladkej vody, ktorý by uživil takú veľkú populáciu.
Pôvodná predstava bola, že makaky si potravu nájdu samy. Veľká skupina však pomerne rýchlo spotrebovala značnú časť miestnej vegetácie, a preto bolo potrebné zaviesť pravidelné kŕmenie. Okrem prirodzene dostupnej potravy dostávajú aj špeciálne krmivo pre primáty.
Vzniklo tak veľmi nezvyčajné prostredie. Opice majú voľnosť, vytvárajú si vlastné vzťahy a riešia svoje spory, no ich populáciu zároveň sledujú a čiastočne zabezpečujú ľudia.
Čo ukázal hurikán
V roku 2017 zasiahol Portoriko ničivý hurikán Maria. Vietor zničil veľkú časť vegetácie na Cayo Santiago a vedci sa obávali, či opice katastrofu vôbec prežili. Keď sa pracovníci mohli vrátiť, zistili, že kolónia zostala do veľkej miery zachovaná.
Následné pozorovania priniesli prekvapivé zistenie. Po hurikáne sa makaky správali spoločenskejšie a nadväzovali kontakty s väčším počtom jedincov než pred katastrofou. Najmä opice, ktoré boli dovtedy menej spoločenské, začali častejšie vyhľadávať ostatné. Prírodná pohroma tak nečakane ukázala, ako sa môže opičia spoločnosť zmeniť po spoločnom nebezpečenstve.
Opičí ostrov bez turistov
Cayo Santiago znie trochu ako miesto z dobrodružného filmu: malý tropický ostrov plný opíc, na ktorý prichádzajú len výskumníci. V skutočnosti však nejde o opičí raj vytvorený pre turistov ani o miesto, kde by ľudia a makaky bývali spoločne.
Trvalými obyvateľmi sú opice. Vedci ich navštevujú, pozorujú a potom sa vracajú na pevninu. Práve táto vzdialenosť umožňuje sledovať makaky bez toho, aby sa ostrov zmenil na zoologickú záhradu.
A tak na malom kúsku Portorika už celé desaťročia pokračuje jeden nezvyčajný príbeh: opice si žijú svoj spoločenský život a ľudia sa z bezpečnej vzdialenosti pokúšajú pochopiť, čo všetko majú s nimi spoločné.
