Poznáte to: sedíte v kancelárii, v MHD, doma na gauči… niekto oproti vám otvorí ústa na zívnutie a zrazu to príde aj na vás. Nie že by ste zrazu okamžite zaspávali, ale telo si povie: „Aha! Zívame. Tak zívame.“
A teraz horšie: stačí, aby ste si na zívanie len spomenuli. Alebo o ňom čítali. (Áno, aj teraz.)
Čo je na tom celé zvláštne, je jedna vec: zívanie je úplne obyčajný reflex… a aj tak má sociálny „Wi-Fi mód“.
Čo vlastne znamená, že zívanie je nákazlivé?
Existujú dva typy zívania:
- spontánne zívanie – príde len tak (únava, nuda, prechod medzi aktivitou a oddychom… alebo proste „mozog sa prehadzuje do iného režimu“)
- nákazlivé zívanie – príde ako reakcia na to, že zíva niekto iný (vidíte ho, počujete ho, alebo si to dokonca len predstavíte)
Nákazlivé zívanie je u ľudí dobre známy jav. A nie je to len „psychika“ v štýle „napodobňujem, lebo sa mi chce“. Vyzerá to skôr ako automatická reakcia: spustí sa bez toho, aby si sa rozhodol.
Prečo sa to deje? (A prečo to nie je úplne jasné)
Pravda je taká: vedci sa stále nezhodujú na jednom jedinom vysvetlení, a je dosť možné, že to má viac príčin naraz.
1) Mozog má rád kopírovanie (aj keď to nechcete)
Jedna populárna myšlienka je, že pri pohľade na cudzie zívanie sa vám v mozgu „rozsvieti“ systém napodobňovania. Niečo ako: vidím pohyb → mozog si ho vyskúša „na nečisto“ → a bum, zívnem tiež.
Je to podobné, ako keď vidíte niekoho, ako zíva, a vy si zrazu uvedomíte vlastné zuby, jazyk, hrdlo… a už to ide.
2) Nie je to (nutne) dôkaz empatie – aj keď to tak znie
Veľa ľudí hovorí: „Zívanie je nákazlivé kvôli empatii.“ Znie to pekne a intuitívne: keď sa naladíte na niekoho iného, preberiete aj jeho zívanie.
Lenže výskum okolo toho je… komplikovaný. Niektoré štúdie našli súvis, iné nie. A do toho vstupujú veci ako pozornosť (či sa naozaj pozeráte), hanblivosť (či sa „brzdíte“), prostredie, vzťah medzi ľuďmi, a kopec ďalších premenných. Takže: empatia môže hrať rolu, ale zatiaľ to nie je také jednoznačné, že „zívať = byť empatický“.
3) Pozornosť je tajný boss celej hry
Jedna z najzaujímavejších vecí je, že nákazlivé zívanie sa často láme na úplnej banalite: či ste si to zívanie vôbec poriadne všimli.
Keď vám niekto zívne v periférnom videní a vy scrollujete na mobile, možno sa nič nestane. Keď sa mu pozriete do tváre (alebo aspoň zachytíte jeho ústa a oči), šanca rastie.
Inými slovami: niekedy nejde o to, že by niekto „nebol naladený na ľudí okolo“… len mozog v tej chvíli neriešil zívanie ako podnet.
4) V hre môže byť aj „motorika“ – akoby pripravenosť tela urobiť ten pohyb
Zaujímavý smer výskumu hovorí, že náchylnosť na nákazlivé zívanie môže súvisieť s tým, ako „ľahko sa vám spúšťajú“ motorické reakcie (čo najjednoduchšie znamená: ako rýchlo sa váš mozog rozhodne pohnúť svalmi, keď vidí pohyb u iných). Niektoré práce to spájajú s oblasťami mozgu, ktoré riadia pohyb, nie s „centrom spánku“.
Takže to nie je len romantická predstava o empatii. Niekedy je to proste… neuro-reflex.
Malý detail, ktorý si všimnete hneď: doma to funguje inak než medzi cudzími
Predstavte si dve situácie:
A) Zíva úplne cudzí človek v čakárni u doktora.
B) Zíva váš partner/kamoš/rodina/niekto, s kým ste fakt často.
V tej druhej situácii má veľa ľudí pocit, že „to chytia“ ľahšie. A niektoré výskumy naozaj naznačujú, že nákazlivé zívanie môže byť častejšie medzi ľuďmi, ktorí majú bližší vzťah (rodina, priatelia).
Ale pozor: aj tu sa vedci hádajú, či je to priamo o emóciách a väzbách, alebo „len“ o tom, že pri blízkych ľuďoch im venujete viac pozornosti a menej sa kontrolujete.
Čiže: je možné, že to je mix oboch. A to je na tom vlastne celkom ľudské.
Jedno prirovnanie, ktoré to vystihuje
Nákazlivé zívanie je trochu ako keď v skupine niekto začne:
- sa smiať (a vy sa začnete usmievať, hoci ani neviete prečo),
- sa škrabať (a zrazu vás svrbí ucho),
- alebo si len upraví sedenie a vy sa „nejako“ tiež preložíte.
Mozog je nastavený na to, aby sa v skupine zosúladil s ostatnými. Nie vždy vedome. Niekedy úplne primitívne. A zívanie je jeden z najviditeľnejších príkladov, lebo ťažko sa tváriť, že sa nestalo.
Záver: Takže… zívanie je nákazlivé. A je to vlastne celkom logické.
Možno je to zvyšok starej „skupinovej výbavy“: keď niekto prechádza do únavy, oddychu alebo nudy, ostatní sa akosi zosúladia.
Možno je to motorická imitácia, možno v tom hrá rolu pozornosť, možno kúsok empatie… a možno všetko naraz.
A nabudúce, keď zívne niekto vedľa vás a vy to chytíte, nemusíte hneď myslieť na vlastný spánkový režim. Možno ste len človek v skupine. A váš mozog je proste… trochu spoločenský tvor.