Ako sa človek naučí, že červená je práve červená?

Červené jablko, červené auto, červené tričko. Dospelému človeku pripadá pomenovanie farieb také samozrejmé, že nad tým ani nerozmýšľa.

Lenže skúste si predstaviť dieťa, ktoré slovo „červená“ počuje prvýkrát. Ako môže vedieť, že dospelý pomenúva práve farbu? Prečo si nemyslí, že „červená“ znamená jablko, lesklé, okrúhle alebo sladké?

A ešte zaujímavejšia otázka: keď existuje obrovské množstvo rôznych červených odtieňov, ako sa človek naučí, že vínová, karmínová alebo svetločervená stále nejako patria do jednej veľkej rodiny nazývanej červená?

Odpoveď pekne ukazuje, ako spolupracujú oči, mozog, skúsenosti a jazyk.

Farby vidíme skôr, než ich dokážeme pomenovať

Schopnosť vnímať farby a schopnosť pomenovať ich sú dve rozdielne veci.

Bežné ľudské farebné videnie využíva tri typy čapíkov v sietnici, ktoré reagujú rozdielne na rôzne časti viditeľného svetla. Mozog ich signály porovnáva a z výsledku vzniká naše vnímanie farieb.

Dieťa teda nepotrebuje poznať slovo „červená“, aby si všimlo, že dve veci majú rozdielnu farbu.

Výskum malých detí dokonca ukázal, že aj deti, ktoré ešte nepoznali žiadne názvy farieb, dokázali pri určitých úlohách pracovať s farbou ako vlastnosťou predmetu. Problém teda nie je v tom, že by farbu nevideli. Musia sa naučiť, aké slovo patrí k tomu, čo vidia.

„Toto je červené.“ Dobre, ale čo presne znamená červené?

Predstavme si, že dieťa drží červenú loptičku a dospelý povie:

„Tá loptička je červená.“

Pre dospelého je význam jasný. Pre dieťa však môže slovo označovať farbu, veľkosť, materiál, tvar alebo pokojne samotnú loptičku.

Práve preto patria názvy farieb medzi zaujímavé jazykové úlohy.

Výskum Catherine Sandhofer a Lindy Smith ukázal, že deti sa neučia jednotlivé farby iba ako izolované dvojice typu „táto vec = červená“. Postupne zisťujú, že existuje celý systém slov, ktoré označujú tú istú vlastnosť predmetov – ich farbu. Keď dieťa pochopí princíp jedného či viacerých farebných slov, učenie ďalších môže byť jednoduchšie.

Zrazu začne dávať zmysel, že loptička môže byť červená, banán žltý a tráva zelená, ale všetky tieto slová hovoria o rovnakom type vlastnosti.

Dieťa si nevytvorí databázu všetkých červených odtieňov

A tu prichádza asi najzaujímavejšia časť.

Nikto dieťaťu nemusí ukázať tisíce červených predmetov a povedať:

„Toto je červená číslo 1. Toto červená číslo 2. A toto červená číslo 1 947.“

Mozog sa učí kategóriu.

Dieťa postupne vidí množstvo rôznych príkladov. Červené auto má trochu inú farbu ako paradajka. Jahoda vyzerá inak ako červená pastelka. Červené tričko môže byť svetlé a vínová sedačka veľmi tmavá.

Napriek tomu pri nich opakovane počuje slovo „červená“.

Postupne teda vznikne predstava, že slovo neoznačuje jeden jediný presný odtieň, ale určitú oblasť farebného priestoru.

A presne to robia aj dospelí.

Niektoré červené sú „červenejšie“ než iné

U farebných kategórií existujú veľmi typické príklady a potom odtiene nachádzajúce sa niekde pri ich hranici.

Jasná sýta červená bude pre väčšinu ľudí jednoznačne červená. Pri odtieni medzi červenou a oranžovou však už môže jeden človek povedať „červená“ a druhý „oranžovočervená“.

Hranica medzi slovami totiž nie je namaľovaná priamo vo svetle.

Farebné spektrum sa mení plynulo. Jazyk ho rozdeľuje na pomenované skupiny.

Veľmi pekne to ukázal výskum japonských detí, ktoré pomenovávali desiatky farebných vzoriek. Už malé deti dokázali celkom dobre používať názvy pri farbách nachádzajúcich sa blízko typického stredu kategórie. Oveľa ťažšie však bolo rozhodovanie pri hraniciach medzi kategóriami – a problémy s nimi mali ešte aj päťročné deti.

Takže dieťa sa najskôr ľahšie naučí: „Toto je jasná červená.“

Až postupne si spresňuje, kde približne červená končí a začína oranžová, ružová, hnedá či fialová.

A kto rozhodol, kde červená končí?

Vlastne.. Nikto.

Veľkú úlohu hrá ľudské videnie, ale aj jazyk a kultúra.

Výskumy porovnávajúce deti hovoriace rôznymi jazykmi ukázali, že farebný svet sa spočiatku javí skôr ako plynulé spektrum a počas vývoja ho deti postupne organizujú podľa farebných kategórií svojho jazyka.

Rôzne jazyky pritom nemusia farebný priestor deliť úplne rovnako.

Známy príklad ponúka ruština, ktorá používa základné pomenovania rozlišujúce svetlejšiu a tmavšiu modrú tam, kde napríklad angličtina bežne vystačí so slovom „blue“ a ďalším spresnením. Deti sa teda neučia iba vidieť rozdiely. Učia sa aj to, ktoré rozdiely ich jazyk považuje za dôležité na pomenovanie.

Ako potom vieme povedať „bordová“, „tehlová“ alebo „karmínová“?

Tu funguje ten istý princíp, iba s jemnejším slovníkom.

Najskôr máme veľké kategórie ako červená, modrá či zelená. Neskôr sa môžeme naučiť ďalšie názvy, ktoré túto oblasť rozdelia presnejšie.

Človek, ktorý pracuje s grafikou, módou, lakmi alebo farbami, môže používať omnoho jemnejšie pomenovania než niekto, kto ich v každodennom živote nepotrebuje.

To však neznamená, že ostatní odtieň nevidia.

Môžu bez problémov povedať:

„Táto červená je tmavšia.“

„Je trochu do oranžova.“

„Vyzerá ako víno.“

Len pre ňu nemajú uložené konkrétne pomenovanie.

A presne preto výrobca farieb môže mať katalóg s desiatkami či stovkami pomenovaných odtieňov, zatiaľ čo bežný človek polovicu z nich jednoducho označí ako „nejaká červená“ 😂

Farba navyše nie je stále rovnaká

Celé učenie komplikuje ešte jedna vec: svetlo.

Rovnaké červené tričko vyzerá trochu inak na priamom slnku, v tieni a pod žltkastou lampou.

Mozog však dokáže do určitej miery kompenzovať zmenu osvetlenia, takže predmet stále vnímame ako približne rovnakej farby. Tomuto javu sa hovorí farebná stálosť.

Výskum predškolákov ukazuje, že aj táto schopnosť a používanie názvov farieb sa počas vývoja postupne spresňujú.

Dieťa sa teda neučí iba jednoduché pravidlo „tento presný signál z oka znamená červenú“. Učí sa rozpoznávať farbu v rôznych situáciách a postupne ju priraďovať k jazykovej kategórii.

Farby vidíme očami, ale poriadok v nich robí aj jazyk

Na otázku, či sa deti naučia farby samé, teda existuje zaujímavá odpoveď.

Samotné farebné rozdiely dokážu vnímať bez toho, aby ich niekto naučil názvy. Pomenovanie farieb sa však učia od ľudí okolo seba a zo svojho jazyka.

Postupne zisťujú, že slovo „červená“ nepatrí jednému konkrétnemu predmetu ani jednému presnému odtieňu. Označuje celú skupinu podobných farebných vnemov.

A keď sa niekedy dvaja ľudia začnú hádať, či je niečo ešte červené alebo už oranžové, nemusí byť problém v ich očiach.

Možno práve narazili na miesto, kde sa jedna ľudská farebná škatuľka končí a druhá začína. 🎨

Zdroje:

• Developmental Psychology – Learning Color Words Involves Learning a System of Mappings • Journal of Experimental Psychology: General – The Development of Color Categories in Two Languages: A Longitudinal Study • Cognitive Science – Acquisition of the Meaning of the Word Orange Requires Understanding of the Meanings of Red, Pink, and Purple: Constructing a Lexicon as a Connected System

Pošli to ďalej

Bude ťa zaujímať

Dedina, kde v noci chodila Old Hag

Predstava, že sa človek v noci zobudí, nemôže sa...

Knihy z ľudskej kože: temná kapitola dejín, ktorá naozaj existovala

Knihy z ľudskej kože: temná kapitola dejín, ktorá naozaj...