Na jednej planéte žije jeden ľudský druh, všetci máme veľmi podobné hlasivky, mozog aj potrebu dorozumieť sa. Napriek tomu môže úplne bežná veta znieť v slovenčine, čínštine, arabčine, kečuánčine či jazyku Zulu tak odlišne, akoby ani nevznikla pre rovnaké ľudské uši.
Na svete sa dnes používa približne 7 000 živých jazykov. Presný počet sa líši podľa databázy a podľa toho, čo ešte považujeme za samostatný jazyk a čo už iba za nárečie. V každom prípade je ich prekvapivo veľa.
Nebolo by jednoduchšie, keby sa všetci ľudia dohodli na jednom jazyku? Určite by ubudlo prekladateľov, nedorozumení aj panického hľadania správneho slovíčka na dovolenke. Lenže jazyky nevznikli podľa spoločného plánu. Vyvíjali sa spolu s ľudskými skupinami, ktoré sa sťahovali, rozdeľovali, stretávali, bojovali, obchodovali a po celé generácie žili oddelene.
V redakcii sme sa preto pozreli na to, prečo sa ľudská reč rozdelila na tisíce takých rozdielnych podôb a či by jeden spoločný jazyk dokázal túto rozmanitosť natrvalo zastaviť.
Jazyky nevznikli naraz ako „hotové výrobky“
Pri otázke o pôvode jazykov si možno človek predstaví dávnu chvíľu, keď sa jednotlivé skupiny ľudí rozhodli pomenovať veci každá po svojom. Jedna skupina povedala „voda“, iná „water“ a ďalšia si vymyslela niečo úplne odlišné.
Takto vedome to, samozrejme, neprebiehalo.
Hovorená reč je oveľa staršia než písmo, preto nemáme záznam prvého ľudského jazyka ani presný rodokmeň všetkých dnešných jazykov. Lingvisti dokážu porovnávať slovnú zásobu, gramatiku a zvukové zmeny a na základe toho rekonštruovať staršie spoločné jazyky. Čím ďalej však ideme do minulosti, tým je dôkazov menej.
Vieme, že veľa dnešných jazykov patrí do spoločných jazykových rodín. Slovenčina, čeština, angličtina, gréčtina, perzština či hindčina napríklad patria do rozsiahlej indoeurópskej rodiny, hoci dnes môžu znieť veľmi odlišne. Ich spoločný pôvod leží tisíce rokov v minulosti.
Jazyky teda nepribudli ako nové aplikácie do telefónu. Postupne sa oddeľovali zo starších foriem reči.
Každý jazyk sa neustále mení
Jazyk, ktorým sa hovorí dnes, nie je úplne rovnaký ako jazyk pred sto rokmi. Mení sa výslovnosť, význam slov, gramatika aj slovná zásoba. Objavujú sa nové výrazy, niektoré staré zaniknú a iné začnú znamenať niečo, čo pôvodne neznamenali.
Zmeny vznikajú prirodzene. Deti si osvoja reč od svojho okolia, no každá generácia ju používa trochu inak. Ľudia vytvárajú slang, skracujú slová, preberajú výrazy od susedov a prispôsobujú jazyk novým situáciám.
Pokiaľ spolu celá komunita pravidelne komunikuje, zmeny sa medzi jej členmi šíria. Keď sa však časť ľudí odsťahuje alebo zostane dlhodobo oddelená, každá skupina začne meniť reč vlastným smerom.
Najprv vzniknú menšie rozdiely vo výslovnosti. Neskôr pribudnú odlišné slová a gramatické pravidlá. Po dostatočne dlhom čase si potomkovia pôvodne jednej komunity prestanú navzájom rozumieť. Z nárečí sa postupne stanú samostatné jazyky.
Presne tak sa rozdelila aj latinčina
Pekným príkladom je latinčina. Rozšírila sa na veľkej časti územia Rímskej ríše, ale ľudia v jednotlivých oblastiach nehovorili úplne rovnako. Keď sa politické a spoločenské väzby medzi regiónmi oslabili, miestne podoby reči sa ďalej vyvíjali oddelene.
Z hovorovej latinčiny postupne vznikli románske jazyky, medzi ktoré patria taliančina, španielčina, portugalčina, francúzština či rumunčina.
Nikto nezvolal poradu a nepovedal, že od pondelka sa v jednej krajine začne hovoriť po francúzsky a v druhej po španielsky. Rozdelenie prebiehalo pomaly počas mnohých generácií. Každá generácia mala pocit, že hovorí normálne – až kým rozdiely neboli príliš veľké na bezproblémové dorozumenie.
Podobné procesy sa odohrávali po celom svete.
Veľkú úlohu mala vzdialenosť a izolácia
Po väčšinu ľudskej histórie neexistovali telefóny, internet, lietadlá ani každodenné televízne vysielanie v spisovnom jazyku. Hory, púšte, oceány, husté lesy a veľké vzdialenosti mohli oddeliť komunity na stovky či tisíce rokov.
Keď sa skupiny nestretávali, ich jazykové zmeny sa navzájom neovplyvňovali. Výsledkom boli čoraz väčšie rozdiely.
Nie je však pravda, že za všetko môžu iba prírodné prekážky. Jazyky rozdeľovali aj spoločenské hranice. Dve komunity mohli žiť pomerne blízko, no uzatvárať manželstvá najmä vo vlastnej skupine, mať inú vieru, spôsob života, politické vedenie alebo pocit spoločnej identity.
Jazyk pomáhal ukazovať, kto patrí „k nám“ a kto je „odinakiaľ“. Rozdielna reč tak nebola len prekážkou. Mohla byť aj znakom príslušnosti ku komunite.
Stretávanie jazykov ich tiež mení
Izolácia jazyky rozdeľuje, ale ani kontakt neznamená, že všetci začnú hovoriť rovnako. Keď sa stretnú rôzne skupiny, ich jazyky si často vymieňajú slová, zvuky a gramatické prvky.
Slovenčina preberala výrazy z nemčiny, maďarčiny, češtiny, latinčiny a dnes vo veľkom aj z angličtiny. Napriek tomu sa z nej nestala angličtina ani nemčina.
Pri intenzívnom kontakte môžu vznikať aj nové zmiešané spôsoby komunikácie, pidžiny a neskôr kreolské jazyky. Kolonizácia, obchod, migrácia a vojenské výboje teda niektoré jazyky rozšírili, iné vytlačili, ale zároveň vytvárali nové jazykové podoby.
Dejiny jazykov preto nevyzerajú iba ako strom, ktorého konáre sa rozdeľujú. Pripomínajú aj sieť, v ktorej sa susedné vetvy občas znovu dotknú a niečo si odovzdajú.
Prečo sú niektoré jazyky extrémne odlišné?
Pretože sa vyvíjali oddelene veľmi dlho a vychádzajú z rôznych jazykových rodín.
Niektoré jazyky menia význam slov pomocou koncoviek, iné používajú pevný slovosled alebo samostatné pomocné slová. V niektorých hrá dôležitú úlohu tón hlasu, takže rovnaká slabika vyslovená inou výškou môže znamenať niečo úplne iné. Ďalšie používajú zvuky, ktoré sa hovoriacim iných jazykov vyslovujú veľmi ťažko.
Žiadny z týchto systémov však nie je primitívnejší alebo menej schopný. Každý prirodzený ľudský jazyk dokáže vyjadrovať zložité myšlienky. Keď jeho hovoriaci potrebujú pomenovať nový vynález alebo jav, vytvoria nové slovo, prevezmú ho alebo ho opíšu.
Rozdiely teda nevznikli preto, že by jednotlivé skupiny rozmýšľali úplne iným druhom mozgu. Sú výsledkom tisícok rokov samostatného jazykového vývoja.
Nebol by jeden svetový jazyk praktickejší?
V niektorých ohľadoch áno. Spoločný jazyk uľahčuje obchod, cestovanie, vedu, diplomaciu aj komunikáciu medzi krajinami. Práve preto sa v rôznych obdobiach používali takzvané dorozumievacie jazyky. V Európe túto úlohu kedysi plnila latinčina, v mnohých oblastiach sveta ju dnes do veľkej miery plní angličtina.
Vznikli aj umelé jazyky, napríklad esperanto, ktorých cieľom bolo ponúknuť jednoduchšiu a politicky neutrálnejšiu medzinárodnú komunikáciu. Žiadny z nich však nenahradil materinské jazyky celého ľudstva.
Problém je v tom, že rozhodnutie používať iba jeden jazyk nie je neutrálne. Ktorý by to bol? Angličtina, čínština, španielčina alebo nový umelý jazyk? Kto by sa ho musel naučiť a kto by získal výhodu tým, že ho ovláda od detstva?
Jazyk nie je iba nástroj na objednanie kávy. Nesie rodinné príbehy, piesne, humor, miestne názvy, vedomosti o prírode, tradície aj spôsob, akým komunita opisuje svoju skúsenosť. Strata jazyka preto často znamená aj stratu časti kultúrnej pamäti.
Aj jeden spoločný jazyk by sa pravdepodobne znovu rozdelil
Predstavme si, že by sa ľudstvo zajtra dohodlo na jednom svetovom jazyku. Spočiatku by sa všetci učili rovnaké pravidlá. Lenže ľudia na rôznych miestach by ho začali vyslovovať trochu inak. Vytvorili by vlastný slang, nové slová a miestne skratky.
Ak by medzi komunitami nebola dostatočne intenzívna komunikácia, rozdiely by sa časom zväčšovali. Z jedného jazyka by vznikli regionálne varianty, potom nárečia a možno napokon opäť samostatné jazyky.
Školy, médiá a internet dnes jazykové rozdiely čiastočne vyrovnávajú, no nezastavujú ich úplne. Stačí porovnať angličtinu v Británii, Spojených štátoch, Indii, Nigérii alebo Austrálii. Všetci hovoria po anglicky, ale jazyk sa v každej oblasti vyvíja trochu inak.
Načo je teda toľko jazykov dobrých?
Jazyková rozmanitosť nevznikla preto, že by ju niekto naplánoval ako užitočnú vlastnosť ľudstva. Je prirodzeným výsledkom migrácie, odlúčenia, kontaktu, identity a neustálych zmien v reči.
To však neznamená, že nemá hodnotu. Jednotlivé jazyky uchovávajú dejiny komunít a vedomosti, ktoré nemusia byť zapísané nikde inde. Domorodé jazyky môžu obsahovať podrobné pomenovania rastlín, zvierat, krajiny či tradičných spôsobov hospodárenia. Ich zánikom sa preto nestrácajú iba slová, ale niekedy aj jedinečné poznatky.
Spoločný medzinárodný jazyk môže byť mimoriadne užitočný. Nemusí však vytlačiť všetky ostatné. Človek môže hovoriť materinským jazykom doma, ďalším jazykom v práci a spoločným svetovým jazykom pri cestovaní.
Možno teda nepotrebujeme vybrať medzi dorozumením a rozmanitosťou. Môžeme mať oboje.
Tisíce jazykov nie sú dôkazom, že sa ľudstvo nedokázalo dohodnúť. Sú stopou toho, ako sa ľudia po tisíce rokov sťahovali, zakladali komunity, prispôsobovali sa prostrediu a vytvárali vlastné kultúry. A hoci nám dnes občas komplikujú objednávanie jedla v zahraničí, rozprávajú jeden obrovský príbeh o tom, kadiaľ ľudstvo prešlo.
