Červené líca poznáme všetci. Stačí trápna situácia, nečakaná pochvala, malý trapas pred ľuďmi alebo moment, keď sa zrazu všetky oči otočia jedným smerom.
Tvár začne akoby horieť, človek cíti teplo v lícach a najradšej by sa tváril, že sa nič nedeje.
Lenže na začervenaní je zaujímavé ešte niečo: nie je to len záležitosť tváre. Keď telo reaguje na silnú emóciu, nemení sa iba farba líc. Podobné cievne reakcie sa môžu diať aj vo vnútri tela, vrátane slizníc.
A práve preto sa často hovorí, že keď sa človek začervená, „začervená sa“ aj výstelka žalúdka. Neznamená to, že žalúdok sa zmení na „červenú lampu“ 😆. Znamená to skôr to, že jeho vnútorná sliznica môže byť pri emočnom vzrušení viac prekrvená.
Čo sa deje, keď sa začervenáme?
Začervenanie je reakcia, ktorú si človek zvyčajne nevyberie. Nedá sa jednoducho prikázať: „Teraz sa nečervenaj.“ Práve preto je také nepríjemné. Čím viac si ho človek uvedomuje, tým viac má pocit, že ho vidia všetci naokolo.
Za touto reakciou stojí autonómny nervový systém. To je tá časť nervového systému, ktorá riadi množstvo vecí bez toho, aby sme nad nimi museli vedome premýšľať. Napríklad tlkot srdca, potenie, zmeny v dýchaní alebo reakcie ciev.
Keď príde emócia ako hanba, trápnosť, nervozita alebo silné rozpaky, telo sa môže dostať do malého stavu pohotovosti. Cievy v tvári sa rozšíria, do pokožky prúdi viac krvi a líca získajú ružový až červený odtieň.
Preto začervenanie nie je farba „z hanby“. Je to krv, ktorá sa dostane bližšie k povrchu kože.
Prečo sa to môže týkať aj žalúdka?
Žalúdok má vo vnútri sliznicu, teda jemnú výstelku. Tá nie je suchá ani pevná ako koža na ruke. Je to živé, prekrvené tkanivo, ktoré chráni žalúdok a podieľa sa na jeho fungovaní.
A keďže aj sliznice majú drobné cievy, môžu reagovať na zmeny v prekrvení. Pri silných emóciách sa teda nemení len to, čo vidíme na tvári. Telo reaguje ako celok.
Presnejšie povedané, žalúdok sa „nečervená“ tak, ako sa červenajú líca pred zrkadlom. Je to skôr zjednodušené pomenovanie pre to, že jeho výstelka môže byť viditeľne viac prekrvená alebo začervenaná.
Táto myšlienka nie je len poetická predstava. V minulosti mali lekári vzácnu možnosť pozorovať žalúdočnú sliznicu u ľudí s otvorom do žalúdka, teda s fistulou. Dnes to znie až neuveriteľne, ale práve takéto prípady pomohli vedcom lepšie pochopiť, ako žalúdok reaguje na jedlo, stres, emócie a nervové napätie.
Emócie nie sú len „v hlave“
Na tomto je najzaujímavejšie to, že emócie nepôsobia iba v mozgu. Keď sa človek zahanbí, vystresuje alebo nahnevá, telo to často ukáže na viacerých miestach.
Srdce môže biť rýchlejšie. Dlane sa môžu spotiť. Hrdlo sa môže stiahnuť. Brucho môže byť zvláštne napäté. Niekto cíti „motýle v bruchu“, iný má pred dôležitou udalosťou stiahnutý žalúdok.
To všetko sú príklady toho, že mozog a telo spolu neustále komunikujú. Žalúdok nie je oddelený ostrov, ktorý si žije úplne mimo emócií. Je citlivý na nervové signály, hormóny aj zmeny v krvnom obehu.
Preto nie je až také zvláštne, že pri silnej emočnej reakcii sa môžu zmeniť aj podmienky v žalúdku. Viditeľné začervenanie tváre je len tá časť, ktorú máme na očiach.
Malý detail, ktorý ukazuje veľkú vec
Začervenanie berieme často ako nepríjemnú spoločenskú drobnosť. Niečo, čo sa stane v trápnej chvíli a človek by to najradšej okamžite vypol.
V skutočnosti je to však pekný príklad toho, ako úzko sú prepojené emócie, nervový systém a vnútorné orgány.
Líca sú len najviditeľnejšia časť príbehu. Zvyšok sa odohráva potichu vo vnútri tela.
A možno práve preto je začervenanie také ľudské. Je to moment, keď telo prezradí, že sa niečo deje, ešte skôr, než to človek stihne vysvetliť slovami.
