„Pozor! Smer priamy! Pochodom vchod!“
Stačí niekoľko slov a celá jednotka sa naraz pohne. Vojaci vykročia rovnakou nohou, držia tempo a pokračujú určeným smerom. Všetko vyzerá presne a organizovane, až na jednu malú jazykovú zvláštnosť.
Prečo veliteľ zakričí „vchod“? Veď vchod je predsa miesto, ktorým sa vstupuje do budovy. Nebolo by logickejšie zaveliť jednoducho „Pochodom chod!“?
Na prvé počutie to naozaj znie ako zvláštny vojenský výmysel. Lenže tento povel nevznikol náhodným pridaním písmena. Jeho podoba súvisí s tým, ako musia vojenské povely fungovať, ako sa vyslovujú a dokonca aj s problémom, ktorý kedysi spôsobovalo príliš dôrazné kričanie slova „pochod“.
V redakcii sme sa preto pozreli na to, čo znamená povel „Pochodom vchod!“, odkiaľ sa vzal a prečo je pre vojakov praktickejší než obyčajné „chod“.
Povel musí vojakov najprv pripraviť a potom spustiť
Mnohé vojenské povely sa skladajú z dvoch funkčných častí.
Prvá časť pripraví vojakov na to, čo majú urobiť. Môže určiť smer, spôsob pohybu alebo konkrétny úkon. Druhá časť je výkonná – zaznie krátko, dôrazne a určí presný okamih, keď sa má pohyb začať.
Pri povele „Pochodom vchod!“ slovo pochodom oznamuje, akým spôsobom sa jednotka pohne. Vojaci teda vedia, že nemajú bežať, otočiť sa ani zostať stáť. Majú začať pochodovať.
Až záverečné vchod! je signálom na vykonanie pohybu. Vojaci nevykročia niekedy počas celej vety. Čakajú na jej jasne oddelený koniec a po výkonnom povele sa naraz pohnú.
Podobný princíp počuť aj v ďalších poveloch, napríklad „Poklusom klus!“, „Vpravo vbok!“, „Čelom vzad!“ alebo „Zastaviť stáť!“. Prvá časť pripravuje, druhá spúšťa konkrétny pohyb.
V armáde je presné načasovanie dôležitejšie než to, či veta znie civilnému uchu úplne prirodzene.
„Vchod“ tu neznamená dvere do kasární
V bežnej slovenčine označuje slovo vchod najmä miesto, ktorým sa niekam vstupuje. Vo vojenskom povele však neznamená vstupné dvere ani bránu.
Ide o ustálený povelový výraz, ktorého pôvodný zmysel možno chápať ako uvedenie jednotky do chodu alebo v pohyb. Jednotka dovtedy stála a po zaznení povelu má prejsť zo státia do organizovaného pochodu.
V starších českých prameňoch sa preto tento povel zapisoval aj ako „v chod“, teda oddelene. V slovenčine sa ustálila jednoslovná podoba vchod, ktorú medzi osobitnými povelovými spojeniami uvádzajú aj jazykovedné práce.
Význam slova sa v tomto spojení posunul. Nejde už o bežné pomenovanie miesta, ale o krátky vykonávací signál. Niečo podobné sa v jazyku deje aj s výrazmi ako „pozor“, „pohov“ či „vztyk“. V bežnej vete môžu mať širší význam, no v povele fungujú ako jasný pokyn na konkrétnu činnosť.
Kedysi sa skutočne velilo „Pochodom pochod!“
A teraz prichádza najzaujímavejšia časť celého príbehu. Staršia povelová terminológia naozaj poznala logickejšiu podobu:
„Pochodom pochod!“
Používala sa napríklad v sokolskom telocvičnom názvosloví. Podobne existovali povely „Poklusom poklus!“ alebo „Vpravo čelom!“.
Problémom nebol význam, ale výslovnosť.
Výkonná časť vojenského povelu sa nekričí ako obyčajné slovo v rozhovore. Musí zaznieť hlasno, ostro a výrazne. Posledná slabika sa preto silno zdôrazňovala a niekedy aj naťahovala.
Z obyčajného slova „pochod“ tak pri hlasnom velení vznikalo niečo ako výrazne pretiahnuté „po-chóód!“. Podobne sa deformovali aj slová „poklus“ alebo „čelom“. Dobové jazykovedné vysvetlenia hovoria dokonca o neznesiteľnom komolení slov.
Aby zostali povely krátke, zrozumiteľné a dali sa dôrazne vysloviť bez takéhoto skresľovania, staršie formy boli upravené. Z „Pochodom pochod!“ vzniklo „Pochodom vchod!“, z „Poklusom poklus!“ sa stalo „Poklusom v klus!“ a zaviedli sa aj ďalšie podobne zostavené povely.
Takže ono zvláštne „v“ tam nie je preto, aby vojakov miatlo. Práve naopak – malo pomôcť vytvoriť použiteľnejší a zreteľnejší výkonný povel.
Kto tento povel vymyslel?
Nedá sa ukázať na jedného dôstojníka, ktorý by jedného rána prišiel na cvičisko a vyhlásil, že odteraz sa bude kričať „vchod“.
Moderná podoba povelu súvisí s tvorbou československého vojenského názvoslovia po vzniku Československa v roku 1918. Nová armáda potrebovala jednotnú služobnú reč, pretože jej príslušníci prichádzali z rôznych prostredí a používali výrazy prevzaté z rakúsko-uhorskej armády, československých légií aj domácich telovýchovných organizácií.
Na tvorbe terminológie pracovala odborná komisia pri ministerstve národnej obrany. Tvorili ju vojaci, jazykovedci a ďalší odborníci. Využívali aj staršie sokolské názvoslovie, no niektoré povely upravili tak, aby lepšie vyhovovali vojenskej praxi.
Nešlo teda o výmysel jedného človeka, ale o výsledok postupného vývoja a cielenej úpravy vojenského jazyka.
Prečo nestačí jednoducho zakričať „Choďte!“?
Pre jednotlivca by to možno stačilo. Veliteľ povie „choď“ a jeden človek sa pohne.
Vojenský povel však nie je obyčajná prosba ani veta z rozhovoru. Musí ho naraz počuť a správne pochopiť celá skupina, často vonku, vo vetre, medzi ďalšími zvukmi alebo na väčšiu vzdialenosť. Zároveň musí presne určiť, kedy sa má činnosť začať.
„Choďte“ navyše nehovorí nič o spôsobe pohybu, tempe, zostave ani smere. Jednotliví vojaci by mohli vykročiť v rozdielnom okamihu a rôznym spôsobom.
Pri povele „Pochodom vchod!“ dostane jednotka najskôr informáciu o druhu pohybu a potom jednoznačný signál na jeho začatie. Krátka prestávka medzi prípravnou a výkonnou časťou dá vojakom čas pripraviť sa a následne vykročiť súčasne.
Preto znejú vojenské povely stroho, rytmicky a niekedy trochu neprirodzene. Nie sú vytvorené na príjemnú konverzáciu. Sú vytvorené na rýchle a jednotné vykonanie pokynu.
Prečo povel prežil dodnes?
Pretože funguje.
Je krátky, zreteľný, dobre sa kričí a vojaci presne vedia, na ktorú časť majú reagovať. Navyše sa stal súčasťou tradície poradového výcviku. Keď sa určitý povel používa celé desaťročia, meniť ho iba preto, že civilistom znie zvláštne, by neprinieslo veľkú výhodu.
Súčasné Ozbrojené sily Slovenskej republiky naďalej používajú povel „Pochodom vchod!“ pri výcviku, slávnostných nástupoch a vojenských prehliadkach. Jeho podobu tak počujú ďalšie generácie vojakov, hoci pôvodný jazykový problém, ktorý pomáhal riešiť, už pozná málokto.
Takže keď veliteľ zavelí „Pochodom vchod!“, neposiela jednotku cez žiadne dvere 😄. Prvá časť oznamuje spôsob pohybu a druhá ju uvádza do chodu.
A prečo nie „Pochodom chod“? Pretože vojenský povel nemusí znieť ako najjednoduchšia civilná veta. Musí sa dať hlasno, jasne a bez skomolenia zaveliť tak, aby sa po jeho poslednej slabike pohli všetci naraz.
