Veď k vajíčkam by skôr pasovala sliepka..
Na prvý pohľad to naozaj nedáva veľký zmysel. Vajíčka? Ok. Tie aspoň niekto znáša. Ale zajac? Ten sa do veľkonočnej výzdoby votrel tak suverénne, až človek skoro zabudne, že biologicky je to úplne mimo. Ak by sme chceli byť prísne logickí, symbolom Veľkej noci by pokojne mohla byť sliepka. Lenže tradície si málokedy vyberajú to najpraktickejšie zviera. V redakcii sme sa preto pozreli na to, prečo sa práve vajíčka a zajac stali takou zvláštnou, ale odolnou dvojicou.
Prvé vysvetlenie, ktoré človeku napadne, býva celkom jednoduché: jar, nový život, mláďatá, príroda sa prebúdza, všetko sa zelenie, a tak sa k tomu nejako prirodzene prilepili aj vajíčka a zajac. A úprimne, tento pocit nie je ďaleko od pravdy. Len treba dodať jednu dôležitú vec: vajíčka a zajac sa s Veľkou nocou nespojili naraz a nevymyslel ich jeden človek pri jednom konkrétnom sviatku. Vyzerá to skôr tak, že išlo o dve samostatné symbolické línie, ktoré sa až neskôr spojili do jedného veľkonočného balíčka.
Začnime vajíčkom, lebo to je staršia a zrozumiteľnejšia časť príbehu. Vajíčko bolo v Európe dávno pred modernou Veľkou nocou symbolom nového života, obnovy a jari. Kresťanstvo tento symbol nevymazalo, ale dalo mu nový význam. Z vajíčka sa stal obraz nového života a v kresťanskom chápaní aj symbol zmŕtvychvstania. Britannica uvádza, že tradícia farbenia a zdobenia veľkonočných vajíčok siaha prinajmenšom do stredoveku a pomohlo jej aj to, že počas časti predveľkonočného obdobia sa vajcia nejedli, hoci sliepky ich znášali ďalej. Keď potom prišli sviatky, vajcia boli nielen po ruke, ale aj symbolicky nabité významom.
Inak povedané: vajíčko sa na Veľkú noc hodilo výborne. Je jednoduché, výrečné a netreba pri ňom veľa vysvetľovať. Tvrdá škrupina, z ktorej vyjde nový život, je symbol, ktorý sa uchytí veľmi ľahko. A práve preto nie je prekvapenie, že vajíčka sa stali jedným z najsilnejších veľkonočných znakov naprieč rôznymi krajinami aj cirkevnými tradíciami. V tomto bode by sliepka vlastne mala slušnú šancu stať sa hlavnou hviezdou. Lenže potom prišiel zajac.
Zajac sa k Veľkej noci pripojil neskôr. Britannica uvádza, že spojenie medzi Veľkou nocou a zajacom vznikalo v anglických a nemeckých ľudových tradíciách, pričom v nemeckom prostredí sa objavili záznamy o deťoch, ktoré hľadali vajíčka ukryté veľkonočným zajacom, známym ako Osterhase. Library of Congress dokonca cituje opis zo 17. storočia, podľa ktorého sa deťom hovorilo, že zajac ukryl „zajačie vajcia“ v tráve, kríkoch a záhrade, kde ich potom deti nadšene hľadali. To je už takmer hotová dnešná veľkonočná tradícia.
Prečo práve zajac? Nie preto, že by mal niečo spoločné so znášaním vajec, ale preto, že sa veľmi ľahko spájal s jarou, plodnosťou a novým životom. Je to zviera, ktoré sa objavuje v jarnom prostredí, je rýchle, živé a v európskej predstavivosti malo silné spojenie s rozmnožovaním. Britannica to hovorí celkom priamo: ako rýchlo sa množiace zviera je zajac ideálnym symbolom nového života a plodnosti. Z pohľadu symboliky teda fungoval výborne, aj keď z pohľadu zoológie je to úplný úlet.
A tu sa dostávame k tomu najzábavnejšiemu: vajíčka a zajac sa nespojili preto, že by to dávalo biologický zmysel, ale preto, že to dávalo zmysel symbolický a ľudový. Vajíčko už symbolizovalo nový život. Zajac už symbolizoval jar a plodnosť. Keď sa v ľudovej tradícii objavila predstava, že práve tento tvor nosí, skrýva alebo „kladie“ veľkonočné vajcia, vznikla kombinácia, ktorá bola naozaj zvláštna. A tradície, ktoré sú trochu absurdné, majú niekedy výhodu: ľudia si ich jednoducho lepšie pamätajú.
Okolo tejto témy sa často objavuje aj populárne vysvetlenie, že všetko pochádza od dávnej pohanskej bohyne Eostre alebo Ostary, s ktorou vraj bol spojený zajac aj vajcia. Znie to pekne a na internete sa to opakuje veľmi často. Lenže tu treba pribrzdiť. Library of Congress upozorňuje, že pre takéto priame spojenie neexistuje pevný dôkaz. Eostre sa v starých prameňoch objavuje len veľmi málo a nie je tam doložený žiadny zajac ako jej sprievodca ani celý hotový príbeh o veľkonočných vajíčkach. To neznamená, že v starších jarných symboloch neboli podobné motívy, ale jednoduchá veta „zajac a vajíčka sú pohanský pozostatok“ je skôr pohodlná skratka než istota.
Ešte zaujímavejšie je, že samotný veľkonočný zajac nebol od začiatku úplne rovnaký, ako ho poznáme dnes. V pensylvánsko-nemeckej tradícii si deti podľa Library of Congress pripravovali pre zajaca hniezda alebo miesto, kam mal vajíčka priniesť. Až neskôr sa naplno rozšírila predstava, že ich skrýva po záhrade a deti ich chodia hľadať. Moderný „easter bunny“ sa potom v 19. a 20. storočí zmenil na mäkšiu, milšiu, detskejšiu postavu, ktorá nosí košíky, sladkosti a dnes už aj plastové vajíčka s prekvapením. Čiže aj tu vidno, že nejde o jeden starý nemenný symbol, ale o tradíciu, ktorá sa priebežne upravovala podľa toho, čo sa ľuďom páčilo.
Ak by sme teda mali odpovedať úplne poctivo, prečo je symbolom Veľkej noci zajac a vajíčka, odpoveď znie asi takto: pretože sa spojili dve silné predstavy o novom živote. Vajíčko bolo starý a zrozumiteľný symbol obnovy, ktorý kresťanská Veľká noc prevzala a pretvorila. Zajac sa k sviatku pridal neskôr cez ľudové tradície, najmä v nemeckom prostredí, kde sa stal nositeľom či skrývačom vajíčok. Nie je to logická dvojica v prírodopisnom zmysle, ale je to mimoriadne úspešná dvojica v kultúrnom zmysle.
A možno práve v tom je celé čaro. Sliepka by bola racionálnejšia. Zajac je však zapamätateľnejší, veselší a trochu absurdný – a presne také veci sa v tradíciách držia prekvapivo dlho. Veľká noc si tak nechala vajíčko ako symbol života a pridala k nemu zviera, ktoré síce vajcia neznáša, ale zato veľmi dobre symbolizuje jar, hravosť a kus ľudovej fantázie.
