Podanie ruky patrí k tým zvláštnym veciam, ktoré robíme tak automaticky, až nad nimi skoro vôbec neuvažujeme. Niekto príde, natiahne pravú ruku, druhý ju prijme, párkrát sa ňou pohne a hotovo. Stretnutie sa tým akoby oficiálne „zapne“. Lenže keď sa na to človek pozrie trochu z odstupu, je to vlastne dosť zvláštny rituál. Prečo práve ruka? Prečo dotyk s cudzincom? A kto si kedysi povedal, že toto bude dobrý nápad? V redakcii sme sa pozreli na to, čo sa o podávaní ruky naozaj vie.
Prvá intuícia býva pomerne jednoduchá: podanie ruky asi vzniklo ako znak mieru. Natiahnutá prázdna pravá ruka hovorí niečo v zmysle „pozri, nemám zbraň a neprichádzam v zlom“. A úprimne, znie to logicky. Lenže pri starých zvykoch býva problém ten, že ich ľudia nezačali používať s písomným návodom. Preto sa pri podávaní ruky nedá ukázať na jedného konkrétneho „vynálezcu“. Skôr ide o zvyk, ktorý sa formoval veľmi dlho a v rôznych podobách.
Najdôležitejšia odpoveď teda znie hneď na začiatku: nie, nepoznáme človeka, ktorý by podávanie ruky vymyslel. A pravdepodobne ani nijaký jeden taký človek neexistoval. Historici však majú k dispozícii veľmi staré zobrazenia tohto gesta. Jedno z najstarších známych pochádza z 9. storočia pred n. l. a zobrazuje babylonského a asýrskeho kráľa pri uzatváraní spojenectva. Už to naznačuje, že stisk ruky nebol drobná spoločenská móda, ale gesto spojené s dôverou, dohodou a pokojnými úmyslami.
Veľmi silnú stopu zanechalo podávanie ruky aj v starovekom Grécku. Gréci mali pre tento motív pomenovanie dexiosis, teda niečo ako „podanie pravej ruky“ alebo „spojenie pravej ruky“. Objavuje sa na vázach, reliéfoch aj náhrobných pamiatkach. Zaujímavé je, že toto gesto tam neznamenalo len privítanie. Mohlo vyjadrovať mier, dohodu, rovnosť, manželský zväzok aj rozlúčku medzi živým a zosnulým. Inými slovami: ruka nehovorila iba „ahoj“, ale aj „sme si na rovnakej úrovni“ alebo „sme spojení“.
A čo tá obľúbená teória so zbraňou v rukáve? Tá sa objavuje často a historici ju berú vážne, ale opatrne. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie naozaj je, že otvorená pravá ruka slúžila ako signál neútočnosti. V prostredí, kde boli zbrane bežné, malo veľký zmysel ukázať dlaň a priblížiť sa spôsobom, ktorý nevyzerá hrozivo. Nie je to však tak, že by sme mali nejaký staroveký text so vetou „podávame si ruky, aby sme ukázali, že nemáme meč“. Je to skôr historická interpretácia, ktorá dobre sedí na dobové zobrazenia aj logiku spoločenského kontaktu.
Zaujímavé pritom je, že podanie ruky nikdy nebolo univerzálnym pozdravom celého sveta. V rôznych kultúrach sa pokoj, úcta alebo priateľstvo vyjadrovali aj inak: úklonom, spojenými dlaňami, dotykom pästí a dlane či inými gestami. To je dôležité, lebo to ukazuje, že nejde o jediný „prirodzený“ ľudský spôsob pozdravu. Skôr o zvyk, ktorý sa v niektorých spoločnostiach uchytil mimoriadne silno, zatiaľ čo inde nie.
To nás privádza k druhej polovici odpovede: prečo sa z podania ruky stal taký silný moderný rituál. Veľkú rolu tu zohrala Európa novoveku, najmä Británia. Novší historický výskum ukazuje, že podávanie ruky sa výrazne šírilo v mestskom a obchodnom prostredí a neskôr ho silno popularizovali aj kvakeri. Tí ho nevymysleli, ale vedome ho používali ako jednoduchý a rovnostársky pozdrav namiesto okázalých úklonov či prejavov podriadenosti. V ich podaní bolo podanie ruky tak trochu vyhlásenie: nestojíme pred sebou ako vyšší a nižší, ale ako ľudia.
Práve tu sa staré gesto zrejme zmenilo na to, čo poznáme dnes. Už nešlo len o signál „nemám zbraň“, ale aj o krátky spoločenský kontrakt. Dve ruky sa stretnú v rovnakej výške, na krátky čas sa vzájomne chytia a pustia. Je v tom symetria, dobrovoľnosť aj drobný prvok koordinácie. A to je na spoločenské rituály výborná kombinácia: gesto je krátke, jasné, ľahko rozpoznateľné a bez slov povie, že kontakt prebieha v normálnom, bezpečnom režime.
Psychológia navyše naznačuje, že podanie ruky nie je len historický pozostatok, ale aj funkčný sociálny nástroj. Štúdia z roku 2000 ukázala, že charakter podania ruky súvisel s tým, aký prvý dojem si o človeku druhí vytvorili. Iný výskum z roku 2019 zasa zistil, že podanie ruky môže fungovať ako signál kooperatívneho úmyslu a v určitých situáciách podporovať spoluprácu. Samozrejme, neznamená to, že každý stisk ruky je magický detektor charakteru. Skôr to, že tento rituál náš mozog číta ako pomerne silný sociálny signál: „som pripravený komunikovať férovo“.
Ak teda niekto hľadá jednu jedinú odpoveď, asi bude trochu sklamaný. Podávanie ruky nevzniklo z jedného dôvodu a už vôbec nie v jednom okamihu dejín. Najskôr v ňom bolo čosi z mierového signálu a verejného ukázania neozbrojenej ruky. V staroveku sa z neho stalo gesto dohody, rovnosti či rozlúčky. A v novoveku sa v niektorých krajinách zmenilo na praktický spoločenský štandard, ktorý dobre fungoval v obchode, medzi známymi aj pri formálnych stretnutiach.
Možno práve preto tento rituál prežil tak dlho. Je jednoduchý, rýchly a bez slov povie prekvapivo veľa. Neoznamuje len „ahoj“, ale aj „prichádzam v pokoji“, „beriem vás vážne“, „môžeme spolu hovoriť“ alebo „sme na jednej úrovni“. A hoci sa jeho význam dnes mení podľa kultúry, situácie či osobných preferencií, jadro zostáva podobné ako kedysi: ruka je malý most dôvery medzi dvoma ľuďmi. Nie je za tým jeden vynálezca. Skôr dlhá história ľudskej potreby ukázať druhému, že stretnutie sa môže začať pokojne.
