Je to zvláštny ľudský pocit. Keď sa niečo kazí, keď sa kopia starosti, keď sa v hlave točí jedna nepríjemná myšlienka za druhou, ľahko vznikne dojem, že práve my máme ten najhorší balík problémov na svete – a ostatní akoby žili o poznanie ľahšie. Navonok sa usmievajú, fungujú, chodia do práce, pridávajú fotky, riešia bežný život. A potom sa v človeku ozve nepríjemná otázka: ako je možné, že všetci okolo to zvládajú a len ja sa „potápam“?
V redakcii sme sa pozreli na to, prečo tento pocit vzniká. A najpoctivejšia odpoveď je asi takáto: nejde o dôkaz, že naše problémy sú naozaj väčšie než problémy ostatných. Skôr ide o to, ako funguje ľudská pozornosť, porovnávanie sa s inými a to, že vlastný vnútorný život vidíme v plnom rozlíšení, zatiaľ čo životy ostatných iba zvonka.
Na prvé zamyslenie človeku napadne jednoduché vysvetlenie: vlastné problémy bolia viac, lebo sú naše. A to je vlastne veľmi blízko pravde. Vlastnú starosť nezažívame ako informáciu, ale ako niečo, čo sa deje priamo v hlave a tele. Vieme o nej ráno po zobudení, nosíme ju so sebou cez deň, vraciame sa k nej večer. Cudzie problémy väčšinou poznáme len ako skrátenú verziu: niekto „má niečo v robote“, „niečo rieši doma“, „nie je v pohode“. Lenže my nevidíme ten vnútorný tlak, nekonečné premýšľanie ani malé záchvaty paniky, ktoré sa môžu odohrávať mimo nášho pohľadu. Svoje trápenie teda zažívame zvnútra, cudzie len z diaľky.
Psychológia má pre časť tohto javu pekný názov: spotlight effect, teda efekt reflektora. Výskum Thomasa Gilovicha a kolegov ukázal, že ľudia majú tendenciu preceňovať, ako veľmi si ich ostatní všímajú. Sme skrátka prirodzene uväznení vo vlastnej perspektíve. A keďže sme stredom vlastného vedomia, všetko, čo sa deje nám, pôsobí väčšie, najhoršie, hlasnejšie a dôležitejšie. To sa netýka len trápnych momentov alebo vzhľadu. Tá istá egocentrická optika veľmi ľahko nafúkne aj naše problémy: keď sú neustále zvýraznené v našej hlave, vyzerajú ako hlavná udalosť sveta.
Do toho vstupuje aj ďalšia vec: negativity bias, teda sklon mozgu prikladať negatívnym veciam väčšiu váhu než pozitívnym. Pre ľudské prežitie bolo dôležitejšie všimnúť si hrozbu než pohodu, a tak má negatívna informácia často väčší psychologický dopad než neutrálna alebo príjemná. Keď sa teda v živote objaví problém, mozog mu často automaticky venuje viac pozornosti, viac energie a viac premýšľania, než by venoval bežným dobrým veciam, ktoré medzitým fungujú. Výsledok? Starosť začne zaberať mentálne viac miesta, než by sa pri pohľade zvonka možno zdalo.
A teraz tá časť o ostatných. Prečo máme pocit, že iní takéto problémy nemajú? Lebo ľudia svoje ťažkosti často neukazujú. A niekedy ich dokonca skrývajú tak dobre, že vznikne jav nazývaný pluralistická ignorancia. To je situácia, keď viacerí ľudia prežívajú niečo podobné, ale každý si myslí, že ostatní to majú inak alebo lepšie. Pekne to ukázala napríklad štúdia medzi veterinárnymi študentmi: účastníci mali tendenciu myslieť si, že ich spolužiaci sú menej ochotní vyhľadať pomoc pri psychických problémoch, než v skutočnosti boli. Inými slovami, každý si niesol predstavu, že ostatní to zvládajú „lepšie“ alebo statočnejšie, než bola realita.
Toto je mimochodom veľmi silný mechanizmus aj v bežnom živote. Mnoho ľudí ukazuje navonok to, že funguje, nie to, že s niečím bojuje. Nám ostatným ukazujú výsledok, nie chaos ktorý je za tým. Rozprávajú o úspechu, nie o prebdených nociach pred ním. Aj preto je také ľahké porovnávať svoj „zákulisný neporiadok s cudzím uprataným javiskom“. Výskum o sociálnych sieťach tento efekt len zosilnil: štúdia Hui-Tzu Grace Chou a Nicholasa Edgea ukázala, že ľudia s väčším zapojením do Facebooku častejšie súhlasili s tým, že ostatní sú šťastnejší a majú lepšie životy. Nie preto, že by to objektívne bola pravda, ale preto, že videli na sociálnej sieti najmä priaznivo upravené výseky cudzích životov.
Podobne experiment Jasmine Fardouly a kolegov ukázal, že aj krátke prezeranie Facebooku môže zhoršiť náladu a zvýšiť nepríjemné porovnávanie. Hoci táto štúdia riešila hlavne body image, mechanizmus je širší a dobre známy: keď sa opakovane vystavujeme vylešteným verziám druhých, ľahko nadobudneme pocit, že iba my zápasíme s realitou, zatiaľ čo ostatní sa už akosi záhadne prehupli do lepšej verzie života.
Dôležité je aj to, že vlastné problémy nehodnotíme ako nestranný pozorovateľ. Hodnotíme ich ako človek, ktorý je unavený, zasiahnutý a často aj trochu vystrašený. A keď sa človek ocitne v úzkosti alebo v dlhodobom strese, negatívne spracovanie informácií sa ešte zosilňuje. Prehľadové práce v psychológii ukazujú, že pri emočných ťažkostiach bývajú častejšie skreslenia pozornosti, pamäti a interpretácie – teda tendencia viac si všímať ohrozenie, viac sa k nemu vracať a viac ho čítať pesimisticky. Preto môže mať človek v ťažšom období ešte silnejší pocit, že jeho problémy sú obrovské a že ostatní takto netrpia. Nie preto, že by klamal sám sebe, ale preto, že jeho psychika práve spracúva svet cez tmavší filter.
Ak teda existuje viac vysvetlení, odborníci sa asi najviac zhodujú v tomto: nejde o jednu chybu myslenia, ale o kombináciu viacerých. Svoje problémy vidíme detailne a neustále. Negatívne veci majú v mozgu väčšiu váhu. Ostatní svoje ťažkosti často skrývajú alebo zľahčujú. A moderné prostredie, najmä sociálne siete, nám pravidelne podsúva ilúziu, že cudzí život je jednoduchší, než v skutočnosti je. Na tieto mechanizmy sa potom nabalia osobné vlastnosti, nálada, únava, stres aj to, či sa človek nachádza v období, keď sa prirodzene porovnáva viac než zvyčajne.
Pointa je teda možno menej dramatická, ale o to užitočnejšia. Nemyslíme si to preto, že by naše problémy boli automaticky najhoršie a ostatní ich naozaj nemali. Myslíme si to preto, že vlastné starosti cítime zvnútra a cudzie len tušíme zvonka. Svoje problémy vidíme bez obalu, cudzie väčšinou cez silený úsmev. A keď mozog dostane plnú dávku vlastnej bolesti a len veľmi slabý náhľad do bolesti druhých, ľahko si dopočíta nesprávny záver: všetci sú na tom lepšie ako ja.
Lenže realita býva iná. Veľa ľudí okolo zápasí s niečím, čo nie je vidieť. Nie preto, že by klamali, ale preto, že človek zvykne nosiť svoje ťažké veci iba v sebe. A možno práve toto je na celej otázke najdôležitejšie: pocit, že trápenie máme iba my, je veľmi ľudský – ale veľmi často aj veľmi nepresný.
