Kohút patrí k tým zvieratám, ktoré si človek všimne aj so zatvorenými očami. Stačí skoré ráno, otvorené okno a z dvora alebo zo susedstva sa ozve klasické kikiríkanie, akoby mal kohút uzavretú zmluvu so svitaním. V redakcii sme sa pozreli na to, prečo to vlastne robí. Je to len vidiecka verzia budíka? Reaguje iba na prvé svetlo? Alebo tým niečo oznamuje ostatným? Odpoveď je zaujímavejšia, než sa zdá: kohút nekikiríka len preto, že „vidí ráno“, ale preto, že jeho telo má vnútorné hodiny a jeho hlas hrá dôležitú rolu v sociálnom živote sliepok a kohútov.
Prvé laické vysvetlenie býva jednoduché: kohút zakikiríka, keď vyjde slnko. A nie je to úplne mimo. Svetlo naozaj vplýva na jeho správanie. Lenže nie je to celý príbeh. Už staršia štúdia v Current Biology ukázala, že predsvitané kikiríkanie je riadené cirkadiánnymi hodinami, teda vnútorným biologickým časovačom. Keď vedci držali kohútov v podmienkach stáleho tlmeného svetla, kohúty aj tak kikiríkali v čase, keď by približne očakávali príchod rána. To znamená, že ranné kikiríkanie nie je len mechanická reakcia na prvý lúč slnka. Kohút akoby dopredu „tušil“, že sa blíži svitanie.
To však neznamená, že svetlo je nepodstatné. Skôr funguje ako signál, ktorý tieto vnútorné hodiny dolaďuje. Tá istá práca ukázala, že vonkajšie podnety, napríklad svetlo alebo hlas iného kohúta, vedia kikiríkanie vyvolať tiež. Lenže keď ide o to typické ranné prvé zakikiríkanie pred úsvitom, hlavnú rolu hrá podľa autorov vnútorný časový systém. Preto kohúty často nezačnú kričať kikiríkať až po východe slnka, ale ešte skôr. V ich tele už beží odpočet.
Druhá polovica odpovede je sociálna. Kohút nekikiríka do prázdna. Je to hlasné oznámenie, ktoré má význam pre ostatné zvieratá naokolo. Výskumníci opisujú kohútie kikiríkanie ako vrodenú vokalizáciu, čiže zvuk, ktorý sa kohút nemusí učiť ako pesničku. V štúdii z Scientific Reports autori dokonca pripomínajú, že dospelý kohút si schopnosť kikiríkať rozvinie aj vtedy, keď je narušené jeho bežné sluchové učenie. A zároveň v tej istej práci uvádzajú, že predsvitané kikiríkanie slúži na informovanie ostatných jedincov o sociálnom postavení kohúta. Čiže nejde len o to, že „ráno je tu“, ale aj o niečo ako „som tu, počítajte so mnou“.
Práve tu sa dostávame k tomu, prečo kohút často kikiríka aj počas dňa. Keby išlo iba o pozdrav slnku, po svitaní by mal pokoj. Lenže kohútie kikiríkanie je aj signál teritória a dominancie. Novšie práce o správaní sliepok a kohútov hovoria priamo o tom, že samčie kikiríkanie je teritoriálny hlasový prejav a zároveň signál sociálnej dominancie. V preklade do bežnej reči: kohút tým ostatným oznamuje, kde je, aké má postavenie a že priestor okolo neho nie je bez majiteľa. Preto sa ozýva aj vtedy, keď sa objaví iný kohút, ruch, nezvyčajný podnet alebo keď jednoducho „cíti potrebu“ znovu pripomenúť svoje miesto v hierarchii.
A hierarchia je pri kohútoch naozaj dôležitá. Veľmi pekne to ukázala štúdia z roku 2015. Keď vedci sledovali malé skupiny kohútov, zistili, že najvyššie postavený kohút mal takmer vždy právo zakikiríkať ako prvý. Podriadené kohúty nasledovali až po ňom, zvyčajne v poradí podľa postavenia. Keď dominantného kohúta zo skupiny odstránili, prvé miesto okamžite prevzal druhý v poradí. To znamená, že ranné kikiríkanie nie je len biologický budík, ale aj spoločenské vystúpenie. V kohúťom svete má prvé slovo často ten najsilnejší.
Zaujímavé je, že podriadené kohúty nekikiríkali menej preto, že by to technicky nevedeli. Štúdia ukázala, že na vonkajšie podnety vedeli reagovať bez ohľadu na postavenie. Rozdiel bol skôr v tom, že pri rannom „oznamovaní úsvitu“ rešpektovali dominantného kohúta. To je celkom pekný príklad toho, ako sa v jednom správaní stretáva biológia s politikou malého kurína. Vnútorné hodiny hovoria, že prichádza ráno, ale sociálny poriadok rozhoduje, kto to povie nahlas ako prvý.
Ak by sme chceli ísť ešte o kúsok hlbšie, do hry vstupujú aj hormóny a pohlavná dospelosť. Odborné práce uvádzajú, že hlasové prejavy kohútov súvisia s dozrievaním samcov a s hormonálnymi zmenami, najmä s činnosťou semenníkov a testosterónu. To dobre sedí na to, že kikiríkanie nie je náhodný zvuk, ale súčasť samčieho prejavu – niečo medzi vyhlásením prítomnosti, sebavedomia a reprodukčného signálu. Na druhej strane by bolo priveľké zjednodušenie tvrdiť, že kohút kikiríka len kvôli páreniu. Výskum oveľa viac podporuje kombinované vysvetlenie: vnútorné hodiny, sociálne postavenie a teritoriálna komunikácia.
Takže prečo kohút kikiríka? Najpravdepodobnejšia odpoveď znie asi takto: pretože je to vrodený hlasový signál, ktorý jeho vnútorné hodiny silno spúšťajú najmä pred svitaním, a zároveň preto, že tým oznamuje svoje postavenie a prítomnosť ostatným. Svetlo mu pomáha naladiť rytmus, ale ranné kikiríkanie si jeho telo pripraví už vopred. A keď sa k tomu pridá povaha kohúta ako hlasného strážcu vlastného priestoru, vznikne zvuk, ktorý ľudia už stáročia berú ako symbol rána. Nie je to len budík z peria. Je to aj malé vyhlásenie moci.
