Sú postavičky, pri ktorých človek farbu vôbec nerieši – jednoducho k nim patrí. A potom sú tu Šmolkovia. Keby neboli modrí, asi by to ani neboli oni. Lenže keď sa na to človek pozrie z odstupu, je to vlastne celkom zvláštna voľba. Prečo práve modrá? Prečo nie zelená, keď bývajú v lese? Prečo nie hnedá ako škriatkovia z rozprávok? A bol za tým nejaký hlbší význam, alebo len výtvarný nápad? V redakcii sme sa pozreli na to, čo je o tejto modrej záhade naozaj doložené. Šmolkovia vznikli v roku 1958 v komikse Peya Johan and Peewit a od začiatku boli navrhnutí ako malé modré bytosti.
Pri takejto otázke človeka ľahko napadnú všelijaké teórie. Možno mala modrá symbolizovať pokoj. Možno mali pôsobiť magicky. Možno sa autor len chcel odlíšiť od iných rozprávkových bytostí. A úprimne, všetko z toho znie aspoň trochu uveriteľne. Lenže keď sa pozrieme na to, čo o vzniku Šmolkov hovorili ľudia priamo z Peyo rodiny, odpoveď je oveľa menej mystická – a zároveň dosť sympatická.
Najdôležitejší detail je tento: modrú podľa dostupných svedectiev nevybral priamo Peyo ako veľký symbolický manifest, ale jeho manželka Janine „Nine“ Culliford, ktorá farbila jeho albumy. V rozhovore to priamo povedala ich dcéra Véronique Culliford: práve jej mama zvolila modrú farbu. A dôvody boli veľmi konkrétne. Šmolkovia nemali mať ľudskú farbu kože, pretože to nie sú ľudia. Červená bola podľa nej príliš agresívna. Zelená a hnedá by sa zasa strácali medzi stromami a lesným pozadím. A tak prišla na rad modrá.
To je vlastne celá pointa v najčistejšej podobe: Šmolkovia boli modrí najmä preto, aby boli neľudskí, ľahko rozpoznateľní a dobre viditeľní. Nie je to veľmi romantická odpoveď, ale zato je veľmi presvedčivá. Keď si človek predstaví malých lesných tvorov v zelenom alebo hnedom svete komiksových panelov, dáva to okamžite zmysel. Modrá ich z pozadia vytiahla von. Zároveň bola dosť nezvyčajná na to, aby si ich čitateľ zapamätal na prvý pohľad. A to je pri komiksovej postave obrovská výhoda.
Je na tom pekne vidieť, ako často vznikajú ikonické veci. Nie vždy za nimi stojí veľká filozofia. Niekedy je za nimi jednoducho dobré oko, cit pre farbu a pochopenie toho, ako bude postava fungovať na stránke. Modrá u Šmolkov splnila hneď viac úloh naraz: odlíšila ich od ľudí, nepohltila ich lesná scenéria a zároveň z nich spravila niečo, čo sa nedalo pomýliť s inou rozprávkovou rasou. Keď sa k tomu pridali biele čiapky a jednoduchý, čistý dizajn, vznikol vizuál, ktorý sa zapísal do popkultúry neuveriteľne silno. Peyo Company dnes sama opisuje Šmolkov ako „little blue characters“, teda malé modré postavy, čo ukazuje, že farba sa časom stala jednou z ich úplne základných identít.
Zaujímavé je aj to, že sa okolo Šmolkov neskôr nabalilo veľa všelijakých výkladov. Niekto v nich hľadal politické alegórie, iní symboliku spoločnosti, rovnosti alebo ideológie. Lenže pri samotnej otázke, prečo sú modrí, je najlepšie zostať pri tom, čo je naozaj doložené. A to hovorí pomerne jasne: modrá farba bola praktické a výtvarné rozhodnutie, nie nejaký tajný kód. Ak sa do nej neskôr premietli ďalšie významy, prišli až dodatočne, keď sa z komiksových postavičiek stal svetový fenomén.
Dá sa však povedať aj to, že táto praktická voľba mala vlastne geniálny vedľajší účinok. Modrá je pri humanoidnej postave dosť nezvyčajná na to, aby pôsobila rozprávkovo, ale nie natoľko divoko, aby bola odpudzujúca. Šmolkovia preto vyzerajú čudne, no nie nepríjemne. Sú iní, ale nie strašidelní. A možno práve v tom je ich sila. Nie sú to ľudia, nie sú to klasickí škriatkovia, nie sú to zvieratá. Sú to jednoducho Šmolkovia – a modrá im v tom pomohla viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Toto je už skôr logický dôsledok pôvodnej voľby než priamo autorom vysvetlený zámer, ale dobre to vystihuje, prečo tá farba fungovala tak výborne. Pri Šmolkoch to platí dokonale.
