V španielskej Valencii existuje sviatok, pri ktorom sa celé mesiace stavajú obrovské figuríny len preto, aby ich napokon slávnostne zapálili. Nejde o žiadnu okrajovú kuriozitu ani malý miestny zvyk. Volá sa Las Fallas a patrí k najslávnejším a zároveň najpodivnejším festivalom v Európe. Keď sa človek prvýkrát pozrie na tie monumenty, skôr má pocit, že prišiel na výstavu alebo karneval. A potom zistí, že väčšina z nich skončí v ohni.
Las Fallas sa konajú vo Valencii každý rok v marci a vrcholia okolo 19. marca, teda sviatku svätého Jozefa, patróna tesárov. Centrom osláv sú obrovské fallas – monumentálne kompozície zložené z množstva postáv nazývaných ninots. Často sú satirické, výsmešné alebo komentujú aktuálne spoločenské témy, politikov, celebrity či každodenné absurdity. Inými slovami: nie sú to len pekné dekorácie, ale aj veľké trojrozmerné vtipy postavené priamo do ulíc.
Práve v tom je na tomto sviatku niečo fascinujúco nelogické. Tieto figuríny nebývajú malé. Britannica ich opisuje ako vysoké monumenty z papier-mâché, vosku a ďalších materiálov, ktoré môžu zabrať celý priestor ulice. UNESCO zdôrazňuje, že ide o veľké umelecké diela vytvárané miestnymi remeselníkmi a umelcami. A napriek tomu, že ich výroba stojí obrovské množstvo práce, času a peňazí, osud väčšiny z nich je od začiatku jasný: zhorieť počas záverečnej noci zvanej La Cremà.
To je asi najbizarnejšia časť celej tradície. V mnohých kultúrach sa veľké diela chránia, archivujú alebo vystavujú. Vo Valencii sa postavia, obdivujú, fotografujú – a potom zapália. Nie omylom, nie ako nehoda, ale ako vrchol celej slávnosti. Oheň tu nie je koniec festivalu v technickom zmysle. Oheň je jeho pointa. A práve preto Las Fallas pôsobia tak zvláštne aj na ľudí, ktorí už videli všelijaké karnevaly a ohňostroje.
Zaujímavé je, že tento zvyk má celkom zemité korene. Najčastejšie vysvetlenie pôvodu Las Fallas spája sviatok s valencijskými tesármi, ktorí na konci zimy pálili drevené podpery a stojany na lampy, takzvané parots, ktoré už po dlhších dňoch nepotrebovali. Postupne sa na ne začali pridávať staré veci, kusy oblečenia a nakoniec aj ľudskejšie tvary. Z praktického pálenia odpadu sa tak časom stal veľký verejný rituál a neskôr aj umelecký festival. UNESCO zároveň upozorňuje, že dnešná podoba slávnosti sa formovala najmä od 18. storočia.
Aby to nebolo málo zvláštne, nie všetko zhorí. Jeden ninot býva každý rok zachránený na základe ľudového hlasovania. Volá sa ninot indultat, teda omilostený ninot, a namiesto ohňa putuje do Múzea Fallas vo Valencii. Je to pekný paradox: festival postavený na spaľovaní si každý rok jednu figúru nechá ako pamiatku. Akoby si mesto samo priznalo, že niektoré výtvory sú príliš dobré na to, aby ich hneď prehltli plamene.
Las Fallas pritom nie sú len o ohni. UNESCO ich opisuje ako veľký komunitný jav, do ktorého sa zapájajú miestne spolky, remeselníci, hudobníci, pyrotechnici aj celé štvrte. Je to festival hluku, farieb, satiry, ohňostrojov a veľmi silnej miestnej identity. Aj preto sa v roku 2016 dostal na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. To je celkom výstižné: zvonka to vyzerá ako nádherne zorganizovaný chaos, zvnútra ako veľmi vážna tradícia.
Možno je na tomto sviatku najzaujímavejšie práve to, že sa v ňom spája tvorba a ničenie do jedného celku. Väčšina ľudí stavia veci preto, aby vydržali. Valencia ich stavia aj preto, aby krásne zhoreli. A výsledok je presne taký zvláštny, ako to znie: európsky festival, kde sú najväčším triumfom obrovské figuríny, ktoré na konci večera zmiznú v ohni.
